Začnime tým, ako ste sa k práci riaditeľky UNICEF Slovensko vlastne dostali.
Je to celkom dlhý príbeh (smiech). Bola som vrcholová športovkyňa, venovala som sa plávaniu s monoplutvou. Keďže som bola v reprezentácii, vždy som mala blízko k cestovaniu, a tým, že pochádzam z veľkej rodiny, kde som mala na starosti aj mladších súrodencov, nebol čas na nič iné. Ani som nevedela, že existuje nejaký mimovládny sektor. Keď som skončila vysokú školu, zranila som sa, takže som sa rozhodla odísť. Hľadala som sa.
To bol skok, vzhľadom na rozbehnutú kariéru v športe.
Povedala som si, že budem športovať, ale nie na vrcholovej úrovni. Vynechala som majstrovstvá sveta v Číne a vycestovala do Ameriky, potom do Írska. Hovorím tomu americký príbeh, lebo v Írsku bola moja prvá práca pri smetiach. To som robila v noci a na páse sme triedili odpad. Dodnes keď prejdem okolo smetného koša, pamätám si ten pach (úsmev). Prác však bolo viac. Keď som odchádzala, bola som presvedčená, že viem, čo chcem v živote robiť.
Čo také?
Osobnú trénerku. Keď som sa však vrátila domov, s priateľom sme sa rozišli, aj keď som si myslela, že sa, naopak, zoberieme. Zaujímavé je, že vždy som si z neho robila srandu, že keď sa rozídeme, odídem do Afriky, vtedy som si myslela, že musím byť mníška alebo niečo podobné. Vždy ma prenasledovali katastrofy, dvakrát som zažila požiar, vytopilo nám reštauráciu, ani kuchári nechceli so mnou robiť, lebo stále sa niečo stalo. V Bratislave som potom spoznala ľudí, ktorí mi nastavili zrkadlo. V tom čase som sa venovala hotelovému manažmentu a robila v hoteli, kam chodili rôzni ľudia, jedni za noc minuli obrovské sumy, iní žiadali eskort, ďalší prišli jeden víkend s manželkou a na ďalší s milenkou. Sama seba som sa pýtala, či som naozaj študovala vysokú školu na to, aby som ich obsluhovala. Tak som sa dostala k dobrovoľníckym projektom u saleziánov. Naivne som si však myslela, že ma hneď pošlú do Afriky, ale len príprava trvala rok a pol.
Čo zahŕňala?
Prípravu na kultúrne šoky, bezpečnostné pravidlá. Mnohí mladí chcú pomáhať, ale neexistuje odbor „pomoc“. Ide o to, v čom si dobrý a čo chceš robiť. Niekedy platí, že najviac pomôžeme práve v tom, čo sa nám nechce robiť.
A to je?
Najviac pomoci prinášajú ľudia, ktorí robia s databázami, dokážu spracovávať informácie, robia s grafikou a videami alebo vedia písať projekty či robiť rozpočty. Človek musí totiž žiť minimálne pol roka v danej krajine, aby pochopil fungovanie ľudí, nesmie byť „premúdrený“. Vždy je lepšie mať odborníkov, ktorí odľahčia personál a menej sa venujú tomu peknému. To má ostať v rukách lokálnych. Nie sme tam na to, aby sme budovali závislosť.
Ako vyzerala vaša prvá skúsenosť v teréne?
Šlo o prácu v Nairobi v škole pre chlapcov z ulice.
Zostáva vám 79% na dočítanie.