Pred niekoľkými dňami vám vyšla nová kniha Nikdy nebudem piť slaný čaj. Je to vaše desiate dielo. Bolo ťažké vydávať novinku počas pandémie?
Bolo to komplikovanejšie. Pôvodne bol termín vydania stanovený na jún 2020, ale zo známych dôvodov nebolo rozumné púšťať knihu na trh. Som rada, že nakoniec sa vydavateľstvo rozhodlo predsa len vydať ju teraz, hoci pandémia neustupuje. Tak trochu k tomu zrejme prispelo aj to, že čitateľky sa jej už dožadovali.
Ako na vás dopadá už rok trvajúci „iný svet“? Niekto prežíva situáciu ľahšie, niekto upadá do depresií.
Veľa dôvodov na radosť naozaj nemáme... ale treba si ich vedieť nájsť, aj v maličkostiach. Zatiaľ do depresií neupadám ani ja, ani môj manžel. Snažíme sa zachovať si humor a vyťažiť zo situácie čo najviac. Smutno nám je najmä z toho, že nemôžeme navštevovať našich najmilších.
Nahradiť živý kontakt nie je ľahké.
Áno, ten nám chýba so synom a jeho priateľkou (pretože žijú v inom meste), a s rodinou manželovej dcérky. Náš vnúčik rastie a my to sledujeme iba cez videohovory. Pracovne je situácia tiež komplikovaná, manžel ako profesionálny hudobník už rok nemôže pracovať. Ja som našťastie prevažnú časť roka 2020 pracovala na knihe rozhovorov s Mirom Jarošom Sny sa plnia, a teraz sa pomaly vraciam k písaniu článkov, napríklad aj pre magazín Evita. Mrzí ma, že nemôžem robiť svoju talkšou, že nemôžem ísť do divadla alebo na koncert. ale verím, že čoskoro sa to zmení a život sa vráti do normálu.
Myslíte, že knihy môžu ľuďom pomôcť trošku vypnúť a preniesť sa do inej „necovidovej“ reality?
Jednoznačne áno! Mám na to doma živý príklad. Môj manžel prežíva celú situáciu iba vďaka knihám a dobrej hudbe. Keby sme postavili múr z kníh, ktoré prečítal od marca minulého roka, ani by ho nebolo vidno za ním. Ja sa tiež dokážem úplne odpútať od reality a preniesť sa do príbehov, ktoré čítam. Vidím to aj na našej iniciatíve Zachráň knihu, ktorú sme s ďalšími autormi spontánne založili pred rokom. Obrovská odozva od čitateľov jednoznačne svedčí o tom, že ľudia teraz čítajú viac. Rozhodne je rozumnejšie venovať svoj čas knihe ako dookola čítať zlé správy, počúvať frustrujúce tlačovky alebo márniť čas hlúposťami na sociálnych sieťach.
Ako vy prežívate realitu v čase, keď uvidíte prvé výtlačky svojich noviniek po prvýkrát naživo?
Stále rovnako, a to bez ohľadu na to, koľká kniha v poradí je to. Ovládne ma zmes pocitov, v ktorých prevažuje obrovská vďačnosť za to, že môžem robiť čo milujem. Je tam aj trochu hrdosti, že som to opäť dokázala, aj trochu obáv, či sa kniha bude páčiť. A stále tomu nemôžem uveriť, že niečo, čo som si vymyslela a "naťukala" do počítača, má podobu skutočnej knihy.
...a potom zrejme čakáte na reakcie okolia.
Áno, a verte, že pri každej knihe sú to skôr obavy. Keď sa objavia prvé pozitívne reakcie, moje napätie opadá. Som vďačná za každý ohlas a teší ma, ak sa moje príbehy páčia. Na odľahčenie – najlepšia je moja mama. Aj teraz pri novej knihe sa smiala a pýtala sa ma: Kde ty na to chodíš?
Na knihe Nikdy nebudem piť slaný čaj asi každého okamžite zaujme pomerne netradičný názov.
Ako vznikol?
Odkazuje na jednu scénu z príbehu. Vymyslieť názov knihy je ťažké, lebo by mal byť prvým pútačom. Buď to príde okamžite alebo ho musím hľadať. Pri najnovšom príbehu som mala až desať pracovných verzií, nakoniec som sa rozhodla pre tento. Myslím si, že vystihuje nielen príbeh, ale aj postoj hlavnej hrdinky. Viac neprezradím, všetko je v knihe.
Inšpirovali ste sa skutočnými udalosťami?
Nie, tento príbeh je vymyslený. Z reality sa tam dostali útržky skutočných dialógov, niektoré pocity, názory a charaktery ľudí, akých som poznala. Baví ma písať tak, že miešam realitu s fikciou, používam témy a myšlienky, dotváram ich po svojom a vytváram tak novú realitu.
Hovoríte, že „silu vieme nájsť v každom okamihu svojho života. Čo alebo kto je vo vašom živote tá sila?
V prvom rade si uvedomujem, že každý máme silu sám v sebe. Len ju nevieme použiť, alebo sa toho bojíme. To je to, o čom sa hovorí - siahnuť si na dno a vytiahnuť odtiaľ posledné zvyšky – čoho vlastne? Ja tvrdím, že odvahy správne sa rozhodnúť. Silu nevnímam ako schopnosť niekomu ublížiť, urobiť niečo negatívne, dominovať nad niekým „slabším“ , ale najmä ako schopnosť rozhodnúť sa. Vykročiť. Povedať nie. Odísť odniekiaľ, alebo naopak smerovať niekam. Nie vždy sa rozhodneme správne, robíme aj zlé uzávery, ale to je v poriadku. V mojom súkromí je silným oporným bodom moja rodina a moja najlepšia priateľka. Oni tvoria môj svet, moje zdroje pokoja, sily, lásky, radosti a istoty.
V jednom rozhovore pred pár rokmi ste povedali, že ste boli blízko k totálnemu vyhoreniu. Čo vám vtedy pomohlo?
Je to pravda, bolo to desivé a nechcela by som to už nikdy zažiť. Súviselo to s obrovským tlakom v práci a s tým, že som vnútorne nebola stotožnená s tým, čo som musela robiť. Existovalo jediné riešenie – odísť zo zamestnania, ktoré na mňa pôsobilo devastačne. Odvtedy som na voľnej nohe a moja duša je voľná ako vták. Samozrejme, že to má aj svoju druhú stránku, museli sme sa doma uskromniť, pretože príjmy rodiny sa výrazne znížili. Ale neľutujem, manžel má pre to pochopenie a podporuje ma.
Stíhate popri písaní vlastných kníh čítať aj iné? Čo ste napríklad čítali naposledy?
Práve dnes som dočítala thriller Gaštanko od Soreina Sveistrupa a na večer už mám pripravenú Poslednú barónku od Silva Lavríka. Na knihy, ktoré plánujem čítať, mi nestačí nočný stolík, mám na to vyhradenú celú policu. Som vášnivá čitateľka a keď sa do niečoho začítam, väčšinou čítam na jeden dych. Kým oči vládzu. Okrem sci fi čítam vlastne všetko. Romány zo súčasnosti, historické príbehy, biografie, kriminálky, poéziu, literatúru faktu. Môj svet bez kníh a čítania je nepredstaviteľný, knihy máme doma všade, nedávno sme museli dorábať police. Žiadny sviatok sa nezaobíde bez knižného darčeka.
Viete si predstaviť, že by ste sa písania vzdali a živili sa niečím iným?
Nie, to absolútne nepripúšťam. Takto som si to vysnívala a už to nechcem meniť. Mám krásne spomienky na svoje zamestnania, zažila som veľa pekného a podnetného, keď som pracovala vo sfére neprofesionálneho umenia, keď som učila na ZUŠ, alebo v redakcii časopisu. Pokiaľ to existenčne nebude nutné, nechcem nič meniť. Tento model je pre mňa ideálny – tvoriť knihy a prispievať článkami externe do časopisov.
Chystáte v blízkom čase nejakú knižnú novinku?
V rámci iniciatívy Zachráň knihu vznikol projekt na niekoľko poviedkových kníh, do ktorého som sa tiež zapojila. Takže teraz práve mám rozpracovanú jednu poviedku. Okrem toho som sa pustila do plnenia svojho ďalšieho sna – píšem knihu pre detského čitateľa. V hlave mám aj plno ďalších námetov na príbehy pre dospelých čitateľov, ktoré postupne chcem napísať. Rozhodne sa nemám kedy nudiť!
Monika Macháčková
- Novinárka a autorka kníh v slobodnom povolaní, knihomoľka a zberateľka starého porcelánu, milovníčka kvetov, hudby, levandule a predovšetkým vymýšľania príbehov.
- Mnohé majú skutočné črty, sú vyskladané z reálnych zážitkov, niektoré sú vymyslené.
- Nikdy nebudem piť slaný čaj je Macháčkovej v poradí desiaty román primárne pre ženské publikum. Je aj autorkou viacerých publicistických kníh.
- Žije a tvorí na v Senci a Čičmanoch.