Na úvod osobná otázka. Prečo ste sa rozhodli stať práve architektom?
Jeden konkrétny dôvod asi neexistuje, skôr ide o kombináciu viacerých faktorov. Tým, že som študoval na 8-ročnom gymnáziu, mal som všeobecný prehľad, poloprofesionálne som hrával basketbal, k tomu som chodil na výtvarnú výchovu, čiže tam bola tendencia k činnostiam, v ktorých viete na sebe pracovať a zlepšovať sa.
Nemal som problémy s učením, nechcel som sa preto venovať len športu alebo len umeniu, ale chcel som nájsť odbor, ktorý v sebe kombinuje viaceré prvky.
Posledné roky na výtvarnej som viac inklinoval k objektom, tak som si vravel, že to by šlo. A vyšlo to. Nebolo to teda o tom, že by som celý život sníval, že budem architekt a stavať domy.
Štúdium architektúry je drina. Čo vás utvrdzovalo v tom, že to bolo dobré rozhodnutie?
Prvé roky to naozaj neboli. Človek si počas nich zvyká na to, že tá nálož práce je dosť veľká. Nie je to až tak o učení ako o projektoch, nad ktorými si treba odsedieť hodiny. Vtedy si človek hovorí – asi som si mohol vybrať niečo iné.
Kedy prišiel zlom?
Keď som sa dostal na Erasmus do Bruselu, kde bol trochu iný prístup k výučbe. Komplexnejší. Každý semester študent dostane nejaké ateliérové zadanie.
Čím je vo vyššom ročníku, tým je väčšie: rodinný dom, bytovka... A teoretické predmety na to priamo nadväzujú. Na architektúre na STU teoretické predmety s praktickými až tak nekomunikovali.
Takže zistenie, že všetky veci spolu súvisia a nakoniec sa spoja do celku, bolo pre mňa fascinujúce. Plus bol v Bruseli veľký styk s profesijnou praxou.
Vyučovali nás ľudia, ktorí pracovali pre najväčšie svetové ateliéry. A učili nás voľnosti myslenia, ako aj tomu, že všetko je možné.
Ak sa teda kritizuje architektúra na Slovensku, má to korene už v koncepcii nášho vzdelávania?
Áno, aj nie.
Ale to by sme potom museli hovoriť o tom, že ide o problém vzdelávania už na stredných a základných školách. Zároveň si však všímam, že STU sa dosť mení a snaží sa ísť svetovejším smerom. Začali napríklad robiť vertikálne ateliéry, kde spoločne pracuje viac ročníkov. Napreduje to, ale vývin je pomalý. Vzdelávanie na Slovensku celkovo brzdia osnovy a zvyky z komunizmu.
Ste raný tridsiatnik, takže patríte k mladej generácii architektov. Vnímate u nej nejaké spoločné rysy alebo étos?
Ťažko povedať, keďže ja pracujem v ateliéri s kolegom, ktorý je odo mňa o sedemnásť rokov starší. Skôr viem teda odpozorovať istý medzigeneračný rozdiel.
Spočíva najmä v tom, že starší kolegovia sa pred érou internetu oveľa ťažšie dostávali k inšpiráciám, čerpali ich l...
Zostáva vám 85% na dočítanie.