Milan Lasica v poslednom rozhovore pre HN: Žil som na vlastnú päsť

V poslednom čase zbierate ocenenia, nedávno pribudla na vašom konte cena Slnko v sieti...

Naposledy to bolo vlastne ocenenie Kristián. Dostal som ho v Prahe od spoločnosti Febiofest. Volá sa podľa českého filmu, v ktorom hral hlavnú úlohu Oldřich Nový. To bol senzačný herec, takže tá cena je veľké vyznamenanie, ale Slnko v sieti ma takisto potešilo.

​Čo pre vás takéto ceny znamenajú?

Pozrite sa, je to akýsi dôkaz, že si ma niekto všíma a že to, čo robím, má nejaký ohlas. To je vždy dôležité pre toho, kto niečo robí, lebo robiť niečo a nemať spätnú väzbu je smutné.

Bola vo vašom živote aj chvíľa, keď taká situácia nastala?

Bola taká, keď som nemal nielen ohlas, ale ani publikum,

lebo sme so Satinským nemohli robiť svoje veci. Trvalo roky, kým sme sa zase mohli zjaviť v televízii. A to len na chvíľu, potom zase nie... Takže s týmto mám bohaté skúsenosti z minulosti.

Zlom nastal vtedy, keď vám aj s Júliusom Satinským zrušili pokračovanie programu Ktosi je za dverami, lebo ste odmietli v rámci relácie kritizovať Ameriku, správne si spomínam?

Bolo to tak, že najskôr nás vyhodili z divadla a v 70. rokoch sme potom dlho nepôsobili v televízii. Potom sme tam chvíľu boli a až v roku 1982 alebo 1983 sa stalo toto, o čom hovoríte, keď nám dokonca predložili scenár, v ktorom bola moja prvá veta: „Práve som sa vrátil z Ameriky“ (smiech).

To bolo veľmi smiešne, lebo v tej dobe bolo nemysliteľné, aby niekto vôbec mohol byť v Amerike a ešte sa aj vrátiť.

Pripomeňte, čo sa tam vtedy dialo.

Konkrétne šlo o  útoky na Reagana (Ronald Reagan bol prezidentom USA v rokoch 1981 – 1989, pozn. red.). To sme odmietli, a tým sa program Ktosi je za dverami skončil. Dodnes ho reprízujú.

Úspešne.

Áno. Takže k tomu niet čo dodať.

Prečo ste dostali stop prvýkrát, aký bol oficiálny dôvod?

Žiadny. Vtedy sa dôvody neudávali. Riaditeľ divadla nám povedal, že máme výpoveď, a tým to haslo. Boli sme nepohodlní. Boli to časy začínajúcej sa normalizácie. V Divadle na Korze najskôr zlikvidovali nás so Satinským a potom aj činoherný súbor Divadla na Korze.

Dnes ľudia protestujú kvôli rôznym veciam, dalo sa niečo robiť vtedy?

Vtedy neprotestoval nikto. Snažili sme sa kontaktovať a prosíkať, napríklad u vtedajšieho ministra kultúry Miroslava Válka, ale bolo to márne.

Válek bol tiež zarytý komunista...

Miroslav Válek bol sluha, ale bol mimoriadne inteligentný človek a výnimočný básnik, skôr by sa hodil na disidentskú činnosť než na ministrovanie (úsmev), ale rozhodol sa takto.

Vrátim sa ešte jednou otázkou k situácii, keď vám pred zrušením Ktosi je za dverami predložili ten scenár. Aké boli prvé pocity a reakcie, keď ste sa na ten scenár pozreli?

Spýtal som sa toho, kto nám ho predložil – tým bol vtedajší riaditeľ televízie –, že kto to napísal. On mi povedal, že to nie je dôležité, takže som vedel, že on. 

My sme povedali, že si to prečítame a rozmyslíme, a on povedal, že o pár dní nás zase privezú do televízie. Komické bolo, že ten scenár, ktorý nám predložili, sme zabudli na stole v televízii...