Ste jednou z päťdesiatky slovenských rómskych starostov a starostiek. A to v obci, v ktorej žije vyše deväťdesiat percent Rómov. Aký je váš príbeh? Ste aj vy rodáčka z Vtáčkoviec?
Ja som sa narodila v Košiciach, no po krátkom čase sme sa presťahovali do Vtáčkoviec, odkiaľ pochádza moja mama. Žila som tu do predškolského veku. Keďže môj otec bol vojakom z povolania, sťahovali sme sa opätovne do Košíc. Potom som sa už ako dospelá, v roku 2000, do Vtáčkoviec vrátila definitívne.
Čo bolo vašou motiváciou pre návrat?
Najskôr sa vrátili moji rodičia, ktorí si tu postavili rodinný dom. V tom období som zhodou okolností nemala prácu ani ja, ani manžel, ktorý práve prišiel o miesto v U. S. Steel, tak sme hľadali riešenie, lebo sme si v takej situácii nedokázali hradiť všetky náklady spojené s bývaním, pomáhali nám finančne moji rodičia.
Nakoniec sme si postavili rodinný dom vedľa našich rodičov. Mali dosť veľkú parcelu a navrhli nám túto možnosť.
Pred tým, ako ste sa stali starostkou, ste sa vyše desať rokov venovali sociálnej práci. Ako ste sa k tomu dostali?
S prestávkami od roku 2003 do roku 2015 som pracovala na tunajšom obecnom úrade ako koordinátorka aktivačných prác, počas čoho som prichádzala do kontaktu so všetkými obyvateľmi.
Získala som vďaka tomu náhľad na rómsku problematiku a dospela som k zisteniam, že obci veľmi chýba materská škola a komunitné centrum a že tu máme veľké množstvo nelegálnych stavieb.
Zo svojej pozície terénnej pracovníčky som im však pomôcť nevedela, lebo samospráva nebola otvorená riešeniu týchto problémov. Takže som sa rozhodla kandidovať na post starostky.
Obec, v ktorej žije deväťdesiat percent Rómov, si ľudia zväčša automaticky predstavia ako problémovú. Ako sú na tom Vtáčkovce celkovo?
V našej obci nenájdete jedinú chatrč, ani v osade. Naši ľudia chcú žiť integrovane a majú krásne rodinné domy. Výnimkou sú dve stavby slabších rodín. No predsa ani v majorite nemajú všetci luxusné domy a autá.
Ani v iných väčšinovo rómskych obciach – ako sú napríklad Pavlovce alebo Kecerovce – to však nie je tak, že by bola neprispôsobivá celá rómska komunita. Vždy ide len o časť obyvateľstva, skutočne nie je možné hádzať všetkých do jedného vreca. Navyše, každá lokalita je špecifická a má špecifické problémy.
Vo Vtáčkovciach sú problémom najmä nelegálne stavby.
Áno. Už moji rodičia boli podvedení pri kúpe parcely. V podstate v celej jednej časti obce – v tej, v ktorej dodnes bývam aj ja – máme všetci nelegálne stavby.
Ako sa to stalo?
Mnohé rodiny, tak ako aj moji rodičia, žili v domnienke, že ak si kúpia pozemok od obecného úradu – lebo v tom čase, teda pred dvadsiatimi rokmi, predával obecný úrad pozemky namiesto urbariátu, aj keď pečiatky boli urbárske – ide o dôveryhodnú transakciu.
Bohužiaľ, v skutočnosti nikdy nedošlo k zmluvnému vzťahu medzi nimi a predávajúcim, majú iba príjmové doklady. Ja sama dodnes neviem mojim rodičom a mnohým ďalším povedať do očí, že boli podvedení, tá parcela nie je ich a ani ich dom nie je legálny, lebo neprešiel kolaudáciou. Celkovo máme v obci vyše 140 nelegálnych stavieb.
Ako to chcete riešiť?
Prostredníctvom právnikov, respektíve dohodou s urbariátom v obci. Momentálne skúšam hľadať takých, ktorí by nám vedeli pomôcť pro bono – no neviem, či sa nám to podarí.
Ak nie, budem musieť osloviť všetkých poškodených a poskladať sa na právne služby. Iné riešenie nevidím.
Stretli ste sa s podobným problémom aj v iných obciach?
Ja priamo nie, hoci nevylučujem, že sa to dialo aj inde. Vtáčkovce sú však špecifické tým, že ľudia majú doklady o kúpe tejto parcely, hoci urbariát dnes tvrdí, že išlo len o zálohy. Išlo však o sumy, za ktoré sa v tom čase kupovali parcely úplne bežne. Osobne sa domnievam a pevne verím, že sa ľudia dočkajú spravodlivosti.
Máte oporu u obyvateľov?
Ako sa to vezme. Niektorí mi držia palce, zo strany ďalších zažívam útoky. Mnohým vyhovovalo, že sa to celé roky neriešilo.
No, vyzerá to na ťažký boj. Do akej miery sa vám zatiaľ podarilo pohnúť s inými problémami Vtáčkoviec?
Sme iba na začiatku. Ja som si prevzala mandát v dosť ťažkej chvíli, keďže splácame korekciu za kanalizáciu. Finančné zdroje máme teda dosť obmedzené, napriek tomu sme začali so zmenou územného plánu, keďže prioritou je legalizácia stavieb.
Do jesene by mal byť zmenený. Už máme schválenú dotáciu. Musela som sa rýchlo zorientovať v oblasti fungovania úradu a napriek tomu, že sú tu dosť veľké nedostatky, verím, že to časom zvládneme a podarí sa nám postaviť aj škôlku.
Žiaľ, na jej výstavbu sme si nechtiac vybrali parcelu, na ktorej je chránené pásmo druhého stupňa. Chýbali nám podklady, ani v katastri, ani na danej parcele sa toto označenie nenachádza.
Budeme musieť hľadať náhradnú parcelu alebo žiadať o výnimku, pretože materská škola by nemala byť pre ochranné pásmo ohrozením.
Ako sa na vašej obci podpísala korona?
Našťastie sme nemali nikoho nakazeného. Celkovo sme testovali 42 ľudí. Mali sme tu aj repatriantov, ale dodržiavali karanténu. Ženy, ktoré vedia šiť na šijacích strojoch, sme požiadali o ušitie rúšok a išli do toho, za čo som im nesmierne vďačná.
Do polovice apríla bol obecný úrad zavretý, takže som sa s obyvateľmi rozprávala cez videočety a riešili sme situácie, ktoré boli akútne. V našej obci je podľa posledných zistení 20-percentná nezamestnanosť, pre koronu sa však určite zvýši, mnohí totiž prišli o prácu. Verím však, že po uvoľnení opatrení sa mnohí vrátia na pôvodné miesta.
Aké akútne situácie ste z pozície starostky prostredníctvom videočetov najčastejšie riešili?
Najviac asi návraty zo zahraničia našich obyvateľov, poskytovala som poradenstvo vo všetkých oblastiach.
A ako sa mení situácia v obci za ten čas, čo tam žijete?
Veľkým plusom samosprávy je, že dokázala vybudovať vodovod, kanalizáciu a základnú infraštruktúru v časti osady. Úprimne sa teším, že tunajší obyvatelia majú pekné domy aj záujem o zamestnanie.
Problémom je len vzdelávanie. Ešte stále tu prevláda trend, že po ukončení základnej školy nie je veľký záujem o ďalšie štúdium. Možno by sa to zmenilo, ak by sa nám v obci podarilo vybudovať učňovské stredisko alebo detašované pracovisko nejakej školy.
Takto by sme možno vedeli zdvihnúť vzdelanostnú úroveň. No momentálne samospráva nedisponuje žiadnymi budovami a má problémy s pozemkami, respektíve aj s kúpou ďalších parciel, lebo vlastníci sa dožadujú veľmi vysokých súm.
Kým súdnoznalecké posudky, ktoré sme dali dosiaľ vystaviť, hovoria o hodnote nejakých 1 až 2,50 eura za štvorcový meter, oni sa dožadujú dvojciferného čísla. Zväčša pritom ide o ornú pôdu alebo trávnaté porasty.
Škola priamo v obci by teda podľa vás obyvateľov najlepšie motivovala k ďalšiemu vzdelávaniu?
Áno, lebo inak musia cestovať do Košíc, a práve toto je dôvod, pre ktorý vzdelávanie prerušujú. Keď je rodina na dávkach v hmotnej núdzi, je nútená počítať každé euro.
Ak má na cestovné pre dieťa vynaložiť 60 až 70 eur plus vreckové a ostatné náklady, tak rodina zváži, či je pre ňu prioritou ďalšie vzdelávanie alebo zabezpečenie obživy.
Je to smutné, ale je to realita. Od osemnástich rokov môže ísť dieťa na aktiváciu, čo predstavuje pre rodinu ďalší finančný prínos. Dúfam, že to časom prelomíme.
No nie je to aj o systematickej komunikácii s rodinami?
Určite áno, a to je ďalší problém. Aktivít tohto druhu je aktuálne pomenej, do veľkej miery zanikli. Ukončila sa práve práca s tínedžermi, mladými vo veku okolo pätnásť - šestnásť rokov.
Sama som pritom pracovala s mládežou v rámci sociálnej práce, v obci máme aj vďaka tomu nejakých vysokoškolákov. Budeme musieť časom naštartovať viacero podobných aktivít. Ja to momentálne veľmi nestíham.
A v rámci terénnej sociálnej práce sa aktuálne riešia akútne problémy obyvateľov: zväčša ide o exekúcie, sociálne dávky, intervencie v rámci sociálnej poisťovne. Je toho dosť. Uvidíme, čo sa nám časom podarí.
Ale neviem, či sa všetko podarí za jedno volebné obdobie. Keď sa nerieši rómska komunita, respektíve vzťah k nej niekoľko desaťročí, takýto je potom výsledok.
Čo vám bráni, aby ste takéto aktivity naštartovali? Nedostatok peňazí na zaplatenie viacerých sociálnych pracovníkov?
Veľkou brzdou je absencia komunitného centra, ktoré by dokázalo zastrešiť všetky aktivity s obyvateľmi všetkých vekových kategórií. Obecný úrad má k dispozícii iba malú zasadačku pre aktivity s obyvateľstvom.
Čo z vášho uhla pohľadu považujete za najväčší dlh štátu voči rómskej komunite?
Ja si myslím, že ak vláda nebude naozaj súčinná – lebo aj počas tejto koronakrízy vyšlo najavo, že je problém so základnou infraštruktúrou v osadách – a nebudú sa tieto problémy riešiť prioritne, bude sa situácia len zhoršovať.
Nikto nezačne žiť normálny život, ak bude chodiť po blate, nebude mať vodu a ďalšie základné podmienky pre život.
Z vášho pohľadu je teda najzásadnejšie upraviť podmienky na bývanie.
Určite áno. Od bývania sa odvíja viac-menej všetko. Samozrejme, nutná je tiež intenzívna sociálna a komunitná práca. Inak bude myslenie ľudí stagnovať.
Často sa však argumentuje tým, že v minulosti sa Rómom už zabezpečili dobré materiálne podmienky pre život, no všetko si zničili, lebo to dostali zadarmo a nedokázali si to vážiť. Najznámejším príkladom je legendárny Luník IX.
Možno je to aj pravda, hoci Luník IX je celkovo špecifický, tam je prítomných množstvo patológií a myslím si, že aj tridsať sociálnych pracovníkov je pre toto prostredie málo.
Na Luníku IX by mal byť jeden sociálny pracovník vyčlenený len na niekoľko rodín. Vládne tam obrovská drogová závislosť, ktorá sa takisto systematicky nerieši. Pritom užívateľmi sú často rodičia aj deti, celé rodiny.
Maximálne sa pošle závislý na jednorazovú liečbu na psychiatriu, no keď sa vráti do rovnakého prostredia, opäť do toho padne. Súčasný starosta Luníka IX zvláda celkovú situáciu príkladne.
Ale späť k bývaniu. U nás vo Vtáčkovciach sme sa zapojili do výstavby rodinných domov, ktorá je naviazaná na šetrenie.
Hovoríme o projekte DOM.ov, ktorý získal hlavnú cenu SozialMarie, udeľovanú na medzinárodnej úrovni za najlepšie sociálne inovácie?
Áno. Išli sme do toho projektu aj preto, lebo nechceme, aby si ľudia stavali rodinné domy vo dvoroch a zahusťovala sa výstavba. Vytvorili sme preto priestor pre ďalšiu výstavbu.
Momentálne je do projektu zapojených pätnásť mladých rodín. Rok si sporia na kúpu parcely a následne budú čerpať úvery pre výstavbu rodinných domov. Chceme prostredníctvom nich dať pozitívny príklad celej komunite.
Ukázať im, ako by mala správna stavba rodinného domu vyzerať: že prvoradým je list vlastníctva od parcely, následne projekt stavby domu, žiadosti na prípojky a všetky záležitosti, ktoré sú spojené s legálnym bývaním.
Aj v súvislosti s koronakrízou sa v médiách častejšie informovalo o rómskych osadách. Vnímate v tomto smere nejaké skreslenia?
Prekáža mi, že sa v médiách vždy ukazujú len tie najhoršie lokality. Hoci si zároveň myslím, že práve s obyvateľmi tých najhorších lokalít treba veľa pracovať. Vidím to aj na obyvateľoch Vtáčkoviec.
Mnohí, ktorí boli na nízkej úrovni, odišli pracovať do zahraničia a po návrate si skvalitnili svoje bývanie. Z toho vyplýva, že chyba bude asi naozaj v našej spoločnosti.
Keď dokážu zmeniť myslenie počas pobytu v Anglicku, Nemecku či Belgicku, tak si myslím, že by to šlo aj u nás na Slovensku. Len je potrebné s nimi pracovať a podať im pomocnú ruku. Či ju prijmú, to závisí už od nich samotných.
Existujú u vás v obci napätia medzi Rómami a bielymi?
Nikdy u nás nedošlo ku konfliktným situáciám, ani sa tu nekradne, ani nerabuje. Nemajú na to absolútne dôvod, problémom som asi len ja, že som vyhrala voľby a že som na pozícii starostky.
Ale nie som si tým úplne istá. Roky bol na pozícii Neróm, Rómovia nikdy nedali najavo, že by sa im toto vedenie nepáčilo, akurát už ku koncu volebného obdobia nebohého starostu vnímali ako problém, keďže dospeli k zisteniam, že stále nemajú v ruke listy vlastníctva a tvrdili, že sa nič pre Rómov nerobí.
Žili ste uprostred bielej majority aj v rómskej komunite. Vnímate nejaké rozdiely v mentalite, alebo ide v skutočnosti obom skupinám o to isté?
Veľmi ťažko sa hodnotí rozdiel v mentalite, v posledných rokoch prevládajú predsudky voči Rómom. Každá skupina obyvateľstva má svoje tradície a spôsob života, myslím si, že každý človek bez rozdielu etnicity chce žiť dôstojne.
Ste Rómka, pracovali ste ako sociálna pracovníčka, dnes ste starostka. Do akej miery sa stretávate s diskrimináciou?
S diskrimináciou sa my Rómovia stretávame veľmi často, niekedy si vravím, že sa s ňou asi musíme naučiť žiť do budúcnosti, je to hrozná predstava. Najhoršie na celej situácii je asi to, že sa s diskrimináciou a predsudkami voči Rómom stretávajú aj naše deti, ktoré sú mnohokrát úplne nevinné. Mám obavy, aby sme sa nevrátili do čias druhej svetovej vojny.
Gabriela Gáborová
- Narodila sa v roku 1970.
- Absolvovala Vysokú školu zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety so zameraním na prácu s rómskou národnostnou menšinou.
- Na obecnom úrade vo Vtáčkovciach vystriedala niekoľko pozícií: pracovala ako administratívna pracovníčka, koordinátorka aktivačných prác a terénna sociálna pracovníčka.
- V rámci krátkej pauzy robila ako asistentka učiteľa a vychovávateľka v družine na základnej škole.
- Pred zvolením za starostku Vtáčkoviec v novembri 2018 pôsobila ako regionálna koordinátorka terénnej sociálnej práce a terénnej práce na Úrade splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity.