Pavel Vilikovský: Človek si vymyslí aj slučku na krk. Odolávam pokušeniu byť vtipný

Pochádzate síce z literárnej rodiny, no pôvodne ste začali študovať réžiu. Lákal vás film v mladosti viac než literatúra?
Tak by som to rozhodne nepovedal. Jednoducho som sa zle odhadol, bol som mladý a hlúpy (úsmev). V prvom rade som pôvodne vôbec neplánoval ísť študovať na vysokú školu, nevidel som v ponuke nič, čo by ma vábilo. V tom čase som sa už hral na písanie a v duchu si vravel, že keď Jack London nemusel mať vysokú školu, prečo by som ju mal mať ja. To však boli len také moje pomyslenia, ešte nekonzultované s rodičovskou autoritou.

No aj tak: prečo práve film?
V mojich stredoškolských rokoch sme museli už dlho vopred nahlasovať, kam chceme ísť študovať, aby režim stihol záujemcov preveriť aj z kádrového hľadiska, a jedna moja spolužiačka sa chystala na filmovú fakultu, čo ma zaujalo. Ja som ani nevedel, že taká škola existuje, no zarezonovalo to vo mne, lebo do kina som chodil rád. Tak som si dal prihlášku tiež. Aj ma ako 17-ročné ucho zobrali, čo nebolo zvyčajné, lebo obvykle tam ľudia chodili až po 25-ke. No veľmi ma tá škola sklamala, myslel som si totiž, že nás tam budú učiť umenie, čo v skutočnosti nie je ani možné. Väčšina predmetov bola logicky veľmi prakticky zameraná a mňa ponižovalo, že mám riešiť nejaké technické záležitosti (úsmev). Kvôli mame som však vydržal – až kým ma spoločne s polkou ročníka hneď prvý rok nevyhodili.

Takže vás nemrzí, že ste sa nestali režisérom.
Najmä som s odstupom času pochopil, že absolútne nemám predpoklady byť režisérom, pretože neviem dirigovať ľudí, povedať niekomu – zle si to zahral, ešte raz to urob.

Váš otec síce zomrel mladý, no stihol sa vypracovať na významného literárneho historika. Aj vás nejako ovplyvnil, alebo to bolo len o génoch?
Mal som päť rokov, keď zomrel, takže po literárnej stránke ma rozhodne neovplyvnil. Ovplyvnil ma len tým, že občas na mňa počas jedla nakričal, aby som nerozprával a podobné veci. Naša domácnosť však bola aj vďaka nemu vybavená knihami, čo na mňa malo vplyv, hoci skôr podvedomý. A ak sa chceme baviť o g...