Minule som zistila, že máme doma na záhrade krhlu z Kovotvaru. Koľko vašich výrobkov máte doma vy?
Tak to sa trošku hanbím, pretože ja polievam kvety z fľaše od Persilu, lebo je na nej také dobré „nalievatko“ (smiech). Ale nejaké to vedro na záhrade určite mám, ale asi budem musieť tento sortiment rozšíriť.
Na čele spoločnosti začínate desiaty rok. Ako sa na vaše pôsobenie spätne pozeráte?
Tých desať rokov si človek na jednej strane ani veľmi neuvedomuje, ale na druhej strane nejako vnútorne cítim, že už som tu nejaký ten rok a možno by to chcelo posunúť sa niekam ďalej.
Takže uvažujete nad odchodom?
Niežeby som nikdy nepokukovala po iných firmách, ale ešte stále ma zodpovednosť – aj voči rodine a deťom – vždy vráti späť. Keby som bola bez záväzkov tak ako pred desiatimi rokmi, už by som asi bola niekde inde. Lebo keď má konečne človek vo firme relatívne poriadok, je zabehnutá, mohlo by to napohľad zvádzať k nude.
Ale, našťastie, ja musím byť stále v strehu, lebo páni politici mi vždy pripravia niečo, prečo človek musí byť veľmi kreatívny a vymýšľať nové riešenia. Takže sa vždy potom upokojím, poviem si, nie, nikam sa nehneš. Človek sa vskutku nenudí, lebo jeden zákazník vám odriekne, lebo už sme pre niektorých drahí.
Alebo vám niečo dodávateľ nedodá, lebo, chudák, aj ten by už potreboval vyššiu cenu a vy mu ju nemôžete dať. V každom prípade, zdá sa, že to najturbulentnejšie už máme za sebou a teraz riešim najmä strategický rozvoj.
Ako sa za tých desať rokov zmenila spoločnosť a ako ste sa zmenili vy?
Príbeh o Kovotvare asi poznáte, keď som sem prišla, bol v zlej situácii a bolo treba urobiť veľmi veľa vecí, aby sme ho zachránili. Otázkou určite je, či všetko, čo sa urobilo, bolo správne. Z globálneho hľadiska asi áno, lebo firma tu stále je. Čo sa týka mňa, tak som, samozrejme, mentálne už niekde inde.
Keby som dnes sedela s človekom, akým som bola vtedy ja, tak mu asi poviem: ty sa upokoj, moja milá, a príď o desať minút (úsmev).
Lebo mladý človek je veľmi horlivý, aj keď možno práve vďaka tomu sa dali veci zmeniť. Teraz už nie som taká „hŕ“ do všetkého.
Čiže už viac premýšľate nad zásadnými rozhodnutiami?
Áno, premýšľam viac, pred rokmi to boli skôr spontánne nápady a rozhodnutia. No bolo to aj vplyvom toho, že firma vtedy nemala veľmi na výber – buď by sa urobilo aspoň niečo, alebo by sa neurobilo nič a už by tu nebola.
A, samozrejme, mentálny posun spôsobilo aj to, že mám dve deti a s nimi prichádza akoby väčšia zodpovednosť a serióznosť. Mladého človeka tieto veci asi až tak veľmi netrápia, najmä keď vás v brandži nikto nepozná a je vám jedno, čo si o vás myslia.
Zostáva vám 85% na dočítanie.