Posledný rozhovor s Karlom Gottom: Som alergický na Švejka, tak nás totiž berú v zahraničí

Na stole káva a koláče. "Vy asi nepodliehate všetkým tým trendom. Bez lepku, bez múky ..." hovorím. "Nie, pripadajú mi ako diktát. Akoby nás niekto chcel prevychovať," odpovie Gott a pridá sa jeho pani.

​"Ale predsa len si po chorobe v prístupe k zdravému jedlu otvorenejší. Študovala som akadémiu liečivej výživy a viem, že strava má na uzdravení zásadný podiel. Preto sa snažím, aby tá Karlova bola pestrá, prirodzene farebná a čo najviac v biokvalite." Na čo on dodá: "Hlavne keď na záver príde dobrý digestív."

​Aj z toho je vidieť, že jedna vec sa u Gotta počas rokov nemení. Jemný humor a dobrá nálada.

Večery u nich doma už nejakú dobu vyzerajú rovnako. On rozpráva, ona zapisuje do počítača. Kým desať rokov od svadby oslávili v tichosti, na jeho osemdesiatiny sa chystajú vo veľkom. Píšu knihu, točia film, chystajú koncert. Aj keď život ich zároveň naučil nič veľké dopredu neplánovať.

Poslednú novembrovú sobotu by ste zvyčajne preberali Slávika. Čo ste robili namiesto toho?

KAREL: Išli sme so ženou do kina. Ale samozrejme som si spomenul a chtiac-nechtiac mi to bolo ľúto.

Kde dnes všetkých tých Slávikov máte? Stále vás mrzí, že ho zrušili?
KAREL: Aj keby som mal skončiť predposledný, bude ma to mrzieť. Tak som ostatne začínal. Waldemar Matuška vyhral a ja som bol štyridsiaty deviaty. Zmenilo sa to až príchodom do Semaforu, kde mi v ére mužných chlapcov vybrali štýl dovtedy absolútne nemysliteľný. Láskyplný, vzlykajúci, túžobný a naliehajúci.

KAREL: Keď ich bolo dvadsať, zavrel som ich do voliéry a v Lucerne oznámil: "Priatelia, ďakujem." Naivne som si myslel, že je čas odísť. "Bolo to krásne, ale bolo toho dosť. Teraz budem ja odovzdávať Slávikov mladším a talentovanejším." Myslíte, že to niekto ocenil?

Stalo sa, že sa nejaký Slavík stratil, rozbil, polámal?
KAREL: Mne nie. Ja si ich vážim tak, že ich nosím ako hostiu. A Ivanka mi ich pekne leští, však?
IVANA: Iste, miláčik. Ale spomínam si, ako som jedného lepila po tom, čo sme ho v minulosti zapožičali na výstavu. A jeden nám v evidencii chýba nadobro.

Čo sa stalo?
IVANA: Daroval ho Michalovi Davidovi k narodeninám.
KAREL: Jeho veľkým prianím bolo raz Slávika získať, tak som mu ho venoval. Ale ďalších už rozdávať nehodlám.

Umelci a športovci často hovoria, že si trofeje vážia rovnako. Ale predsa len: má pre vás nejaká väčšiu cenu ako iná?
KAREL: Najviac si vždy vážim tú poslednú. Pretože ak sú nejaké neistoty v štáte, je to popularita v strednom prúde. A tiež si cením dvoch Andělov, ktorých mám. Jeden je z roku 1991, to bol úplne prvý Anděl. Trochu sa mi zdalo, že vznikol ako schválnosť proti Slávikovi. Akoby hovorili: Nám ide o naozajstné umenie. Tak mi dali prvého - možno aby sa ma zbavili. Nech už ten Gott ide. A vida. Po chorobe som dostal ďalšieho.

Prehier v Slávikovi ste zažili veľmi málo. Napriek tomu, mrzeli vás?
KAREL: Všetkým víťazom som to zo srdca prial. Pavlovi Haberovi, Daliborovi Jandovi, Tomášovi Klusovi, Danovi Hůlkovi. Ten bol pre mňa senzáciou, typ poriadneho chlapa, ktorý dobre vyzerá a ešte má upokojujúci hlas.

Ivana po vašom boku zažila len jednu prehru, v roku 2012 od Tomáša Klusa. Ako ju váš muž niesol?
IVANA: Karel hrdo, ale mňa to mrzelo za neho. Tomášovi navyše fandil.
KAREL: Želal som mu to. A tiež sa mi to hneď hodilo.
IVANA: Pri vyhlásení Miss spieval Karel na záver večera a pýtal sa Libora Boučka, kto vystupuje pred ním. "Tomáš Klus," hovorí Libor. A Karel na to: "Tak to je niečo. Mať slávika ako predskokana."

Ako u vás doma vyzerali soboty, kedy sa Slávik vyhlasoval?
KAR...