„Všade okolo bola len zelená lúka. Pôda tu bola podmočená, pretože rieky sa často vylievali z brehov a líšky tu dávali dobrú noc. Taký Bohom a ľuďmi zabudnutý kraj,“ spomínal pred rokmi pre HN bývalý riaditeľ jedného z Baťových závodov v Partizánskom Július Michník.
V roku 1938 však do tohto zabudnutého kraja zavítala zlínska firma Baťa. Práve tá sa rozhodla pozemky v chotári hornonitrianskej obce Šimonovany kúpiť a vysušiť, aby na nich mohla začať stavať závod. A tým zároveň položiť základy mesta Baťovany, dnešného Partizánskeho.
Mesto z vôle firmy
Podnikateľ Jan Antonín Baťa, ktorý podnik po tragickej nehode svojho nevlastného brata Tomáša Baťu prevzal, tu pôvodne chcel vyrábať bicykle a obuvnícke stroje.
Rozbehnutú výstavbu tovární a domov pre zamestnancov však zasiahol mníchovský diktát a rozpad Československej republiky. Baťa sa snažil udržať majetok firmy a aby mal voľné ruky v podnikaní, slovenskej vláde poskytol vysokú pôžičku.
Pozrite si aj video, o legende, ktorá sa rokmi rozpadáva pred očami:
Následne sa vzdal myšlienky na strojársku výrobu a rozhodol sa radšej pre produkciu obuvi. Prvý pár topánok opustil fabriku v júli 1939 a ešte do konca tohto roka sa ich tam vyrobilo 940-tisíc.
V Baťovanoch medzitým vyrástla moderná obytná štvrť so spoločenskými priestormi, športoviskami, zdravotníckym zariadením, ako aj kolónie obytných domov vo funkcionalistickom štýle.
Pre strednú a nižšiu strednú triedu predstavovali v tých časoch veľké lákadlo. V porovnaní s vtedajším štandardom bývania boli totiž trojizbové „poldomčeky“ väčšie, čistejšie a pohodlnejšie.
Kúpeľňa či toalety vnútri domu boli na tie časy takmer raritou. „Ich architektúra vychádzala z princípov unifikácie a typizácie, na tie časy objavných, vďaka ktorým sa mohli stavať rýchlo a pomerne lacno,“ uviedol Tomáš Haviar, autor knihy Baťovská architektúra na Slovensku. V roku 1948 obec Šimonovany spolu s osadou Baťovany získali štatút mesta pod názvom Baťovany.
Tieň vojny nad fabrikou
Vytvorenie samostatného Slovenského štátu Baťovi ako zahraničnému investorovi komplikovalo situáciu. Bol to však vynikajúci podnikateľ a so slovenskou vládou podpísal obojstranne výhodné dohody. Aj za tie však bolo treba niečo zaplatiť. Ak mali závody na výrobu obuvi fungovať, museli sa chtiac-nechtiac podriadiť ideológii tých čias.
Pomery tohto obdobia vystihujú aj dobové reklamné plagáty, najmä lákavá ponuka na vysoké čižmy pre každého správneho člena Hlinkovej gardy. Neskôr podnikateľa dokonca obvinili z kolaborácie s fašistami.
Jan Antonín sa po vojne snažil očistiť svoje meno. Podarilo sa to však až jeho rodine v roku 2007, keď súd potvrdil, že Jan Antonín spolupracoval s exilovou vládou Edvarda Beneša a podporil Slovenské národné povstanie.
Aj v samotnej fabrike pracovali robotníci, ktorí sa organizovali v protifašistických skupinách. „Pri príležitosti vysviacky základného kameňa rímskokatolíckeho kostola v roku 1943 zavítal do Baťovian prezident Slovenského štátu Jozef Tiso. Po zodvihnutí príklopu na mieste pre pamätnú tabuľu boli letáky s heslom Smrť fašizmu!“ píše sa na oficiálnej stránke mesta Partizánske.
Koniec vojny privítali ľudia s nadšením, pre Baťove závody to však znamenalo začiatok inej histórie. V roku 1946 boli totiž znárodnené.
Mesto menom Partizánske
O tri roky na to sa premenovali Baťovany na Partizánske a továreň dostala meno Závody 29. augusta – ZDA. Topánky sa však v meste šili ďalej. Zmena režimu priniesla z východného bloku neutíchajúci dopyt po nich, a tak fabrika posielala topánky do celého Sovietskeho zväzu.
„V ZDA každý rok pribúdalo takmer tisíc nových zamestnancov a počty vyrobenej obuvi sa rátali na desiatky miliónov. Priamoúmerne rástol i počet obyvateľov,“ píše o rozvoji na svojej stránke mesto.
Koncom 80. rokov pracovalo vo fabrike 16-tisíc ľudí. Ročná výroba dosahovala viac ako 32 miliónov párov obuvi. Spoločenské zmeny v roku 1989 však pre závody nepriniesli nič dobré.
Sovietsky zväz ako najväčší odberateľ obuvi z exportného zoznamu odpadol a výroba sa prudko prepadla. Podniku sa navyše nevyhla ani nevydarená privatizácia, ktorá napokon viedla k jeho zániku.
Obuvnícka tradícia sa však z bývalých Baťovian úplne nevytratila. Dnes v nich pôsobí viacero firiem. za pokračovateľa v obuvníckom remesle sa ale dá považovať najmladší Thomas Archer Bata. O jeho príbehu a úspechu sa dočítate viac v článku Najmladší Baťa riadi svetový marketing z Prahy, verí v príbeh značky.