Riaditeľka detského domova Alexandra Hovancová: Mám najkrajšiu prácu na svete

Pred niekoľkými dňami ste riešili smutno-veselý odchod, keď sa jedno z vašich detí vrátilo do biologickej rodiny. Bol to taký malý vianočný zázrak?

​Určite, lebo odchody sú u nás, bohužiaľ, v drvivej väčšine smutné. Práve preto si veľmi vážime, čo sa podarilo pri Nikolke. Za fungovanie nášho detského domova, teda za šesť rokov, je to len tretí prípad, keď si dieťa zobrali naspäť do biologickej rodiny. V dvoch prípadoch to bola teta a raz biologická rodina. Ozvala sa nám v lete s tým, že pochopila, že jej sestra si Nikolku asi už nikdy nevezme k sebe. Samozrejme, nie je to len tak, musí tomu predchádzať presný postup, musia prebehnúť návštevy v zariadení, potom u rodiny a v konečnom dôsledku o všetkom rozhoduje súd. Pre nás bolo veľmi podstatné, že sme mohli byť spolu súčinní, videli sme domov, kam odišla, že sa jej tam páči, sú tam deti v jej veku a jednoducho bolo zrejmé, že sa naozaj teší.

Ako ste to prežívali?

Keďže sme vedeli, že ide na dobré miesto, snažili sme sa jej odchod uľahčiť a veľmi navonok nesmútiť. Prišiel však moment, keď sa lúčila s dievčatkom, s ktorým boli spolu na izbe, a začali obe plakať. Takže, samozrejme, boli aj slzy, na druhej strane dobrý pocit, že sme urobili obrovský kus práce. Teda urobili ho moji zamestnanci, je to v prvom rade ich zásluha, že Nikolka urobila taký progres. Na uvoľnené miesto medzičasom prišlo z nemocnice osemtýždňové dievčatko.

A nič nie je krajšie, ako keď nahrádzame miesto dieťaťa, ktoré sa vrátilo domov.

Návrat do biologických rodín je teda náročný. Aký je pomer medzi tým, kedy sa rodičia o ne reálne nevedia postarať a kedy sa nechcú?

Do klasického detského domova a zariadení podobného typu sa deti väčšinou dostávajú kvôli tomu, že rodičia nezvládajú starostlivosť o ne povedzme z finančnej stránky,, ktorá je vďaka ich diagnózam veľmi náročná, alebo nevedia obsiahnuť život s deťmi, alebo jednoducho deti nechcú. V našom zariadení je možno až 90 percent detí odňatých štátom preto, že zhodnotí, že vyžadujú ošetrovateľskú starostlivosť, ktorú nemajú šancu v rodine dostať. My sa totiž nebavíme o deťoch, ktoré sú „len“ mentálne retardované. Ale máme aj deti, ktoré musia byť kŕmené sondami, také, ktoré sú šesť- až osemkrát denne cievkované, čo sa musí robiť v hygienicky zodpovedajúcom prostredí, ktoré ťažko dosiahnu aj ľudia, ktorí majú prostriedky. Pravdou je, že starostlivosť o tieto deti je neuveriteľné náročná. Máme napríklad dievčatko, ktoré má zriedkavú závažnú metabolickú poruchu, a kým sa jeho stav stabilizoval, museli ho kŕmiť v časových intervaloch presných na minúty. Keď sme ho dostali, malo niekoľko týždňov a ľudia zo sanitky, ktorá nám ho doviezla, povedali, že asi neprežije dlhšie ako tri týždne. No a teraz oslavovalo tri roky. Bolo to vtedy veľmi silné, lebo striedalo dievčatko, ktoré zomrelo.

Máte teda aj deti, o ktoré by sa rodičia chceli starať, ale nemôžu, tak ich aspoň navštevujú?

Poviem to asi tak, tie, o ktoré bol záujem, sú väčšinou buď doma, alebo v rodinných zariadeniach. Môžeme sa...