"Všetky deti vyrastú. Až na jedno." - Tak začína kniha škótskeho spisovateľa a dramatika Jamesa Matthewa Barrieho o Petrovi Panovi, nestarnúcom chlapcovi, ktorý utiekol pred dospelosťou do fiktívnej Krajiny - Nekrajiny plnej hier a dobrodružstiev.
O osemdesiat rokov neskôr sa touto postavou inšpiroval americký psychoterapeut Dan Kiley, keď v knihe The Peter Pan Syndrome: Men who have never grown up (Syndróm Petra Pana: Muži, ktorí nikdy nevyrastú) opísal nevyzretých mužov, ktorí sa vyhýbajú zodpovednosti, majú strach z trvalých vzťahov a na svojom okolí de facto parazitujú, uvádza portál iDnes.cz.
Svetová zdravotnícka organizácia oficiálne syndróm Petra Pana neuznala, veľa psychológov ho však používa ako pracovnú diagnózu. V súčasnej západnej spoločnosti sa to totiž Petrami Panmi len tak hemží. Čoho sa títo milí a zábavní, ale pre život nepoužiteľní muži vlastne tak hrozne boja, že odmietajú vyrásť?
Núka sa vysvetlenie, že sa desia zodpovednosti. Podľa terapeutky Markéty Blaženej je však strach len viditeľným symptómom a stoja za ním hlbšie dôvody: "Nikto sa vedome nerozhodne byť večným dieťaťom, pretože je to pohodlné alebo je lenivý. Títo Petrovia Panovia mávajú depresie, úzkosti, sklon k závislostiam na alkohole, drogách, videohrách a na romantických vzťahoch. Tiež je potlačená ich autenticita, teda schopnosť tvoriť svoj život, čo ich veľmi frustruje."
Korene problému
Najčastejšie ide o dôsledok troch chybných výchovných prístupov. Na jednej strane viny stojí príliš starostlivý rodič, chrániaci svojich potomkov natoľko, až im nedá možnosť získať potrebné zručnosti, ktoré sú však pre konfrontáciu so životom potrebné.
A tak sa tieto deti skutočnému životu v budúcnosti vyhýbajú, svet dospelých sa im javí ako príliš problematický, náročný. Na opačnom póle, ale s podobným výsledkom, stojí zanedbávanie zo strany rodičov.
Ich deti rastú ako drevo v lese a opäť nezískajú zručnosti potrebné pre život, ktorým potom akoby plávajú, p...
Zostáva vám 85% na dočítanie.