Dobre zaplatená agónia

Ako však hovorí výtvarník Popovič "Čo bolo, nebolo". Tento bonmot je aktuálny najmä v hudbe, pretože v jej dejinách evidujeme len niekoľko šťastných prípadov, keď sa autori rozhodli radšej mlčať ako vedome púšťať do sveta zbytočné tóny. Hoci v umení platí, že byť priemerný už znamená neúspech, na druhej strane stojí lákavá vidina mastného honoráru, ktorý ponúka vydavateľ či sponzori. Po autonehode lídra Elánu Joža Ráža dosiahol megaúspech (na slovenské pomery) jeho posledný hit Voda, čo ma drží nad vodou. Nový album skupiny nazvaný Elán 3000 sa pokojne mohol volať Prachy, vďaka ktorým sme za vodou. Dvadsiaty radový album sa totiž stal najdrahším v histórii našej popmusic. Vydavateľ stavil na istotu a neprepočítal sa - novinka už v prvý deň získala za predajnosť dve Zlaté platne. Ľudia veria istotám a potrebujú ich. Po dvaapolročných útrapách nahrané CD však hneď na prvé počutie muselo sklamať drvivú väčšinu skalných priaznivcov skupiny. Už amatérsky graficky spracovaný obal naznačuje, o čo pôjde: únava, rutina, klišé a podpriemerných štrnásť pesničiek. Elánu vyprchal starý elán, a hlavne kolektívny duch, vďaka ktorému sa kedysi stal najúspešnejšou skupinou. Zmluva je však lukratívna a podpísaná na dve platne, a tak nepomôže ani dobrovoľná eutanázia. Ráž sa autorsky podieľal iba na jedinej (!) skladbe a máte pocit, že sa do spievania núti. Miestami vyslovene trpíte s ním - "Jerichóóó, óóóóooó". Doterajší dvorný dodávateľ hitových textov Boris Filan tentoraz tiež dodal iba jeden kúsok, a tak trpí aj slovenčina - "Už mi aj archanjel rukou pokynul/ vraj stačí prehltnúť iba pár pilúl/ a zrazu máš všetky trápenia v paži..." či na inom mieste "A vtom sa to náhle stalo/ zahrmelo, zakvapkalo/ a tebe sa uprostred leta/ v očiach zatiahla roleta". Nedostatok pôvodných nápadov nezakryjú ani aranžmány (asi to jediné, čo sa podarilo). Ako plynie minutáž albumu, vôbec nechápete, pre koho a o čom to vlastne "chlapci" spievajú. S týmto materiálom by sa akákoľvek iná skupina nedostala ďalej ako po poslanie demokazety. Následný telefonát s vydavateľom by bol prvý a posledný. Náhodná zbierka ošúchaných melódií sa veľmi príznačne končí bezduchou pointou, keď sa Ráž iba za zvuku akustickej gitary pokúsi o jediný hit - ľudovku Prší, prší.
Keby to neznelo tak cynicky, dalo by sa špekulovať o tom, že spevák sa po autohavárii prebral z kómy, ale upadla do nej jeho skupina. Potvrdzujú to aj jeho nečakane úprimné vyjadrenia o tom, že žiadnu zmluvu už podpisovať nemal a svoje piesne považuje za naspievané. Záväzok vydavateľovi však dodrží a po jeho splnení sa chystá na odchod z hudobnej scény. Potom chce "sedieť na brehu mora, byť sám na pláži, pozerať na vlny a nechať na seba svietiť slnko". Zohnať dnes osamelú pláž je dosť luxusná záležitosť. Jožo Ráž už na ňu zarába (a pritom to nebolo tak dávno, čo v legendárnom rozhovore pre Domino fórum tvrdil, že on sám je slnkom). Nuž čo, aby slávik mohol byť zlatý, nesmie prestať spievať. To potvrdzuje aj božský Kája Gott. Alebo je to naopak a platí overená ľudová múdrosť o tom, že hovoriť je striebro a mlčať zlato? Vyberte si sami.