Politický október 1990 bol na Slovensku skutočne mimoriadne nabitý. Posledná kauza toho mesiaca, keď Mečiar prvýkrát a hneď aj úspešne aplikoval svoju neskôr takmer klasickú metódu „buď ja, alebo on“, si zaslúži samostatnú kapitolu. V rámci nej vstúpila do dejín Mečiarova prvá demisia.
Čoraz zúrivejší premiér, ktorý od začiatku odmietal koalíciu s kresťanskými demokratmi a s veľkou horkosťou im odovzdával rezort vnútra, sa v lete 1990 prvýkrát interne sťažoval na kresťanského ministra vnútra Antona Andráša a žiadal jeho odvolanie. Mladý minister bol terčom jeho neustálych útokov. „Andráš bol Mečiarov fackovací panák. Vždy mu dával najavo, že on vie o vnútri všetko, zatiaľ čo Andráš nevie nič,“ hovorí vtedajší podpredseda slovenskej vlády Vladimír Ondruš.
Kresťanskí demokrati však nehodlali ustúpiť. Navyše prišli s teóriou, že Mečiar je agent KGB a stará štruktúra, ktorá má strach z neskompromitovaného ministra vnútra. Vedenie VPN zase nechcelo riskovať rozpad koalície a Gál zovrel reťaz ešte pevnejšie.
Nič nepomohlo. 21. októbra 1990 sa réžie chopil premiér osobne. Bez výstrahy vyzval v televíznom prejave Andráša k demisii a verejne zatlačil na pílu slovami: „Ak pán minister zostane vo vláde, ja nebudem jej predsedom.“ Premiéra neslýchane brutálneho politického nátlaku bola na svete.
V tomto momente slovenské námestia zaplnili davy, ktoré žiadali okamžitý Andrášov odchod. Premiéra si predsa nedáme. Vo vybičovanej atmosfére stáli za Mečiarom všetci – VPN, novinári a drvivá väčšina Slovákov. Iba šéf kresťanských demokratov Čarnogurský odolával. Fedor Gál a spol. pendlovali medzi Úradom vlády a sídlom kresťanských demokratov a tlmili, čo mohli. Po týždni neustáleho tlaku začal Ján Čarnogurský ustupovať, ale Mečiar dospel k záveru, že nie dosť rýchlo.
Na konci posledného októbrového dňa napísal svoju demisiu, nahádzal do kufra osobné veci a tresol dverami kancelárie slovenského premiéra. V jej rohu zostala sedieť uplakaná Anna Nagyová a Slovensko tak bolo bez premiéra. Písomnú demisiu zakončil Mečiar melancholicky ladenou vetou: „Zostal som sám s národom.“
Už beztak škandálna situácia získala rozmery absolútneho problému aj vzhľadom na to, že práve vtedy bol na návšteve Slovenska Václav Havel. Prezident sa vracal z Vysokých Tatier a chcel sa stretnúť so slovenským premiérom. Lenže s akým, keď žiadny nebol?
Vtedy sa Fedor Gál odhodlal k akcii. Obrovským tlakom verejnosti drvené Kresťanskodemokratické hnutie vyjadrilo súhlas s Andrášovou demisiou a s tým posolstvom sa šéf VPN vydal za Mečiarom domov. To, čo sa udialo, nemožno opísať lepšie než slovami samotného Gála: „Išli sme tam štyria. Pani Nagyová, Peter Zajac, minister hospodárstva Ján Holčík a ja. Keď pani Nagyová zazvonila pri premiérovej vile, začalo pršať. Po chvíli vyšla Mečiarova manželka a spýtala sa:,Čo si prajete, pani Nagyová?ʻ My ostatní sme boli vzduch. Pani Mečiarová sa po chvíli vrátila s odpoveďou, že manžel chce hovoriť iba so mnou. Vnútri sedela celá jeho rodina a naproti nim ja. Ponúkli mi slivovicu a ja som povedal, že Andráš odíde a že on by sa mal stretnúť s Havlom, ktorý na to čaká. Po chvíli prisľúbil, že sa druhý deň môžeme stretnúť v Kamennom mlyne neďaleko Bratislavy.“ Vedenie VPN potom celú noc rokovalo o vzniknutej situácii. Ráno v sprievode špičiek VPN vyrazil Václav Havel do Kamenného mlyna, kde Mečiar vzápätí formuloval novú požiadavku. Chcel hovoriť len s Havlom medzi štyrmi očami.
„Mňa, Juraja Flamika a Petra Zajaca tam zavreli do nejakej komory alebo čo to bolo. Dostali sme rezeň so zemiakovým šalátom, pivo a čakali, čo bude. Pozerali sme na seba ako blázni. Bolo to neuveriteľné. Po dlhých hodinách nám Havel prišiel oznámiť, že Mečiar na druhý deň nastúpi do úradu. Vraj mu to sľúbil. Mečiar mi ešte povedal, že chce dostať späť svoj abdikačný list, a potom zase zmizol,“ spomína Gál a dodáva: „My traja, čo sme sedeli v tej komore, sme v tej chvíli vedeli, že takto to ďalej nejde a že Mečiar musí zmiznúť. Lenže sme boli sami v celom VPN a možno v celej krajine. Poviem vám, čo si pamätám ako poslednú vec z tejto misie. Už sme odchádzali a proti nám sa vyrútila kolóna vládnych áut. Viete, kto to bol? Všetci ministri slovenskej vlády za VPN. Hnali sa tam, aby ubránili milovaného premiéra. Mysleli si, že my traja a Havel pošleme Mečiara, tak ako si to zaslúžil, ku všetkým čertom. Bolo to ako vo sne.“
Vladimír Mečiar, neskôr kľúčová postava procesu delenia Československa, teda mohol zmiznúť už v októbri 1990. Stačilo len prijať jeho demisiu. Namiesto toho bol urazený premiér doslova násilím vtlačený späť do úradu a ministra Andráša nahradil nový kresťanský demokrat Ladislav Pittner. Revolúcia pokračovala.
Pri rokovaní Havel – Mečiar bol predsa len jeden svedok. Prezident trval na prítomnosti svojho kancelára Karla Schwarzenberga. Ten neskôr povedal: „Václav Havel tam sedel ako terapeut. Hovoril iba Mečiar a vyznal sa Havlovi zo všetkých svojich mindrákov, životných tragédií, neúspechov a poníženia. Dojal sa až k slzám.“
Mečiar teda odhalil prezidentovi vnútro svojej duše. Odvtedy ho nenávidel – a dodnes nenávidí – až za hrob. Slovenský premiér je totiž v skutočnosti nevyrovnaný slaboch, ktorý sa za svoju slabosť hanbí. K jeho imidžu tvrdého chlapa nesedí odhaľovanie osobných pocitov a ten, kto má tú smolu a zastihne Mečiara v slabej chvíľke, keď cíti potrebu zveriť sa so svojimi komplexmi, sa potom stáva jeho nepriateľom.
Slovenský politický október roku 1990 má ešte jedno dodnes neodhalené tajomstvo. Mečiar chcel Andráša uštvať a 24. októbra sa vedenie VPN rozhodlo, že ho podporí mohutným mítingom. Bolo to presne deň pred hlasovaním o rovnako spornom jazykovom zákone. Dohoda medzi VPN a Mečiarom znela jasne: premiér verejne odsúdi nedemokratický jazykový zákon z dielne Matice slovenskej a hnutie ho podporí proti Andrášovi. „Tesne pred mítingom telefonovala pani Nagyová, že vraj premiéra čaká na tribúne guľka do hlavy. Nagyová potom stála pod tribúnou a plakala, pretože sa bála o Mečiarov život, a my všetci z vedenia VPN sme stáli okolo neho. Nikto ani netušil, že ho vlastne chránime vlastnými telami. A on sa na nás jednoducho vykašľal. Okamžite vycítil, že mnohotisícový dav chce matičný jazykový zákon, a nepovedal vôbec nič. Samozrejme, okrem toho, že znovu ostro zaútočil na Andráša. Keď sme zostupovali z tribúny, dav kričal: Hanba VPN, nech žije Mečiar!“ spomína Gál.
Viac sa dočítate v knihe Karola Wolfa Po druhý raz a naposledy alebo Mierové rozdelenie Československa
O knihe
31. decembra 1992 zanikla Česká a Slovenská Federatívna Republika. Čo všetko tomuto aktu predchádzalo? O čom sa v skutočne tri hodiny hádali Vladimír Mečiar a Václav Klaus v záhrade vily Tugendhat? Ako si na udalosti spred tridsiatich rokov spomína bývalá Mečiarova pravá ruka Anna Nagyová? Novinár Karol Wolf spomína na politiku a politikov búrlivých deväťdesiatych rokov a na jej presah do dnešných dní. Kniha prvýkrát vyšla v roku 1998.
O autorovi
KAROL WOLF (*1969)
Vyštudoval gymnázium v Nitre a v roku 1995 ukončil štúdiá filozofie a sociológie na Univerzite Komenského v Bratislave. V rokoch 1990 – 1991 prispieval do denníka Verejnosť, kde bol hlavným editorom stránky určenej pre členov Občianskej demokratickej mládeže. V roku 1991 začal pracovať ako slovenský spravodajca denníka Telegraf, ešte v tom istom roku prešiel do denníka MF DNES, pre ktorý pracoval až do roku 2000. Venoval sa najmä slovenskej politickej scéne, maďarsko-slovenským a česko-slovenským vzťahom. Získal viacero novinárskych ocenení a spolupracoval aj s týždenníkmi Domino Fórum, Reflex a denníkom SME. V roku 2000 založil PR agentúru Dynamic Relations 2000, ktorá získala mnohé ocenenia na slovenskej aj svetovej PR scéne. V posledných rokoch občasne prispieva do rubriky Osobnosti pre HN v Hospodárskych novinách.