Prvé slobodné voľby. Okrem pamätníkov prvej republiky mali všetci Česi a Slováci premiéru. Koniec koncov volebná účasť 97,79 percenta voličov tiež o niečom vypovedá.
Rovnako ako volebné výsledky. Bez ohľadu na krátky čas prežitej slobody dali ľudia suverénne najavo svoju vôľu. Revolučná nálada síce ešte výrazne prevládala, čo sa prejavilo najmä masívnym víťazstvom OF v Česku a v podstate aj VPN na Slovensku, ale prvé náznaky politickej rôznorodosti boli na svete.
Slovenskí a českí komunisti slobodne zvolili svojich politických zástupcov a ani sami si neuvedomovali dôležitosť tohto aktu. Vtedy sa hlavne sťažovali na krutosť nového režimu. Slovenskí katolíci, najmä vidiecke obyvateľstvo, sa slobodne priklonili na stranu medzitým vzniknutého Kresťanskodemokratického hnutia Jána Čarnogurského. Z vtedajšieho Kresťanskodemokratického hnutia bol síce zreteľne cítiť onen tradične bigotný slovenský katolicizmus a sám Čarnogurský sa vedome prezentoval ako „čierny katolík“, avšak, a dnes je to už úplne jasné, bola to prvá skutočne nová politická strana v Československu, ku ktorej sa voliči priklonili s politickým vedomím, že volia tých svojich. Aj slovenskí Maďari volili „svojich“, ale táto voľba mala predovšetkým etnický dôvod. Tradičné politické strany ako česká sociálna demokracia alebo slovenská Demokratická strana nemali zďaleka taký úspech.
Celoplošne boli prvé slobodné voľby v Československu jednoznačným úspechom reformátorov a možno ich považovať za pokračovanie novembra 1989. Jedna česko-slovenská odlišnosť sa však prejavila. V Česku nevznikla významnejšia nacionalistická politická formácia.
Na Slovensku bola narýchlo a pomerne primitívnym spôsobom založená Slovenská národná strana (ďalej len SNS). Pri jej zrode pôvodne stáli ľudia, ktorí nijako neskrývali svoje sympatie k fašistickému režimu vojnového Slovenského štátu. Jedným z nich bol napríklad barový bubeník a vyhlásený nitriansky opilec Stanislav Pánis. Pred voľbami sa však moci v strane chopilo takzvané umiernené krídlo na čele s Víťazoslavom Móricom, ktorý sa preslávil ako jeden z najväčších politických grobianov československej a neskôr slovenskej politickej scény. Pánis a jeho ultraradikálne krídlo založili Slovenskú ľudovú jednotu, ktorá už dnes prakticky neexistuje. Umiernené krídlo SNS, to bola predovšetkým partia bývalých učiteľov marxizmu-leninizmu, eštebáci, polokriminálne živly a rôzne iné pochybné indivíduá. Títo muži však dokázali doviesť stranu k pozoruhodnému volebnému výsledku – takmer deväť percent hlasov.
Ak Pánis svojimi výrokmi a štýlom provokoval orgány činné v trestnom konaní, nové vedenie SNS vyvolávalo skôr smiech a pobavenie. Partička slovenských nacionalistov, ktorí, mimochodom, pôvodne vôbec nehovorili o slovenskej samostatnosti (presadzovali predovšetkým právo na sebaurčenie, vyrovnanie sa so slovenskými Maďarmi a vymýšľali jalové výpady proti Prahe), bola jednoducho na smiech. Ich primitívny politický prejav bol v porovnaní s kultivovanými politikmi víťazných strán takmer na roztrhanie. Títo strapatí a zle oblečení muži sa s megafónmi v rukách potácali slovenskými ulicami a burcovali národ na prebudenie. Mnoho z nich vôbec nedokázalo hovoriť spisovným jazykom, v ich príhovoroch sa prelínalo nárečie z východu, zo stredu a západu krajiny a výnimkou nebol ani silný maďarský prízvuk.
V súčasnosti je ich pozícia oveľa lepšia. Majú veľký politický vplyv, väčšina je rozprávkovo bohatá a vlastní podiely v rozhodujúcich slovenských podnikoch. Dodnes sa radi hrajú na ochrancov národa, ale mnohým z nich je to už jedno.
Šéf SNS a žilinský primátor Ján Slota, prezývaný aj „žilinské knieža“, napríklad miluje rýchlu jazdu v otvorenom mercedese, počas ktorej strieľa z pištole, a jeho maloletý syn sa preslávil vášňou pre bezohľadnú jazdu ulicami Žiliny. Keď niečo rozbije alebo niekoho zraní, otec to zariadi. Sedemnásťročný Slota junior jazdí džípom značky Wrangler alebo na motocykli Harley Davidson. „Nikdy som nebol chudobný,“ hovorí dnes s obľubou Slota, kedysi pyrotechnik v lome. Od novembra 1989 oficiálne nepodniká a venuje sa iba politike. Šesťčlenný rodinný vozový park nedávno rozšíril o luxusný športový Chrysler za takmer päť miliónov korún.
Prvý predseda tejto strany Víťazoslav Móric, ktorému sa svojho času federalista Mečiar vyhrážal žalárom a ktorý sa preslávil najmä tým, že naviedol rozvášnený dav k útoku na bránu slovenského parlamentu, je dnes veľmi úspešným podnikateľom, generálnym riaditeľom štátnej firmy Armex (venuje sa obchodu so zbraňami) a v parlamente, ktorého je členom, je známy ako úspešný lobista. Svojím bohatstvom sa nijako netají, jeho slovník je dodnes mimoriadne vulgárny a rád sa objavuje v spoločnosti mladých dievčat. „Milujem mercedesy, dobré jedlo a pekné ženy,“ priznáva.
Ďalší zakladateľ strany, jej prvý ústredný tajomník Jozef Matula, je už mŕtvy. Tento tridsiatnik svojho času verejne vyhlásil, že politickú stranu potreboval len ako odrazový mostík pre kariéru komerčného právnika. „Nešlo o nacionalizmus, národ alebo také niečo. Išlo o peniaze a vplyv,“ povedal raz Matula, ktorý sa preslávil ako advokát bossov podsvetia a podľa všetkého sa stýkal aj s výrobcami detskej pornografie.
Viac sa dočítate v knihe Karola Wolfa Po druhý raz a naposledy alebo Mierové rozdelenie Československa
O knihe
31. decembra 1992 zanikla Česká a Slovenská Federatívna Republika. Čo všetko tomuto aktu predchádzalo? O čom sa v skutočne tri hodiny hádali Vladimír Mečiar a Václav Klaus v záhrade vily Tugendhat? Ako si na udalosti spred tridsiatich rokov spomína bývalá Mečiarova pravá ruka Anna Nagyová? Novinár Karol Wolf spomína na politiku a politikov búrlivých deväťdesiatych rokov a na jej presah do dnešných dní. Kniha prvýkrát vyšla v roku 1998.
O autorovi
KAROL WOLF (*1969)
Vyštudoval gymnázium v Nitre a v roku 1995 ukončil štúdiá filozofie a sociológie na Univerzite Komenského v Bratislave. V rokoch 1990 – 1991 prispieval do denníka Verejnosť, kde bol hlavným editorom stránky určenej pre členov Občianskej demokratickej mládeže. V roku 1991 začal pracovať ako slovenský spravodajca denníka Telegraf, ešte v tom istom roku prešiel do denníka MF DNES, pre ktorý pracoval až do roku 2000. Venoval sa najmä slovenskej politickej scéne, maďarsko-slovenským a česko-slovenským vzťahom. Získal viacero novinárskych ocenení a spolupracoval aj s týždenníkmi Domino Fórum, Reflex a denníkom SME. V roku 2000 založil PR agentúru Dynamic Relations 2000, ktorá získala mnohé ocenenia na slovenskej aj svetovej PR scéne. V posledných rokoch občasne prispieva do rubriky Osobnosti pre HN v Hospodárskych novinách.