V roku 1983 sa jeden mladý hudobník rozhodol namiesto mena Michael Balzary používať prezývku Flea, čo znamená v preklade z angličtiny "blcha". Stalo sa tak pri príležitosti vzniku skupiny Red Hot Chilli Peppers. Asi len málokto by vtedy stavil na to, že mladíci z Kalifornie sa stanú popkultúrnym fenoménom.
Príbeh "štipľavých čili papričiek" je dôkazom toho, že úspech nespočíva v rýchlosti, ale vo vytrvalosti. Muselo prejsť šesť rokov a nastať niekoľko personálnych rošád, bolo treba odohrať množstvo koncertov a vydať tri radové albumy, než sa kvartetu z Los Angeles podarilo presadiť v prvej lige. Prvú väčšiu pozornosť vzbudili provokačnou parodickou fotkou na EP platni, na ktorej oblečení iba v ponožkách (zakrývajúcich pohlavné orgány) kráčajú cez slávny priechod na londýnskej Abbey Road. Ich čisto hudobné kvality sa dovtedy brúsili na stovkách koncertov v amerických kluboch. Fanúšikovia milovali explozívne pódiové vystúpenia, chýbal však skúsený producent, ktorý by usmernil energiu a talent.
Rok 1989 bol prelomový nielen pre mapu Európy - na druhej strane oceánu známy producent a hudobník George Clinton sedel v štúdiu a dozeral na nahrávanie albumu Mother's Milk. Nečakane vydarená kombinácia funky rytmov a punkrocku zaradila Red Hot medzi skupiny s vlastným štýlom. Nasledoval megaúspešný Blood Sugar Sex Magik, z ktorého sa len v Amerike predalo sedem miliónov a dodnes sa hrá niekoľko hitoviek (najmä Give It Away a Under The Bridge). Katapultovanie medzi hviezdy nezvládol gitarista John Frusciante a na čas odišiel venovať sa UFO a sólovým projektom. Problémy s drogami, s ktorými zápasili v rôznych obdobiach viac-menej všetci členovia, však zvládli. Nenáhodnosť úspechu potvrdila skupina dvoma vynikajúcimi nahrávkami One Hot Minute (1995) a Californication (1999).
Už štvorročný interval medzi ich vydaním dokazuje, že RHCHP si môžu dovoliť aj vo veľkej firme zriedkavú tvorivú slobodu. Label ich do ničoho netlačí, naopak, rád ich necháva oddýchnuť si a zaplatí im najdrahšie štúdio a "mastný" honorár pretože vie, že sa mu tie peniaze vrátia. Keď sa v novembri 2001 štvorica opäť zavrela v nahrávacom štúdiu, všetci boli zvedaví, čo z toho vznikne. Novinka By The Way, ktorá sa nedávno objavila na trhu, je prekvapujúca. Namiesto "nadupaných" funky "vypaľovačiek" až popové pesničky. Namiesto ostrých riffov elektrickej gitary a basgitary, dôraz na viachlasový spev. Ako povedal Frusciante - hlavný autor hudby, v jednom rozhovore, až teraz má pocit, že našli svoju hudobnú identitu. Nedávne časy sa síce nedajú len tak poprieť - najmä titulná skladba je presne v duchu toho, čo značka RHCHP doteraz ponúkala. Z tejto zásuvky sú aj Warm Tape a Can. Stále poznávame ten nezameniteľný hlas Kiedisa, nápaditú dynamickú basu... ale znejú v inom kontexte. Lyrickosť, doteraz pôsobiaca ako vyvažujúci kontrast, odrazu celkove prevážila. Na jemné tóny si pravoverní fanúšikovia budú zvykať asi len postupne, je tu však stále, našťastie, dostatok chytľavých veselých popevkov (napríklad skladba Carbon).
Sami členovia skupiny tvrdia, že nebolo pre nich nič jednoduchšie ako znovu napísať niekoľko vecí v starom duchu. Dokonca ich vraj už aj mali, ale potreba posunúť sa hudobne niekde inde bola silnejšia. Rozhodne je sympatické, že sa na skomercionalizovanej scéne popmusic ešte vôbec nájdu osobnosti presadzujúce si svoju cestu a nepodľahnú tlaku opakovania overených šablón. Na druhej strane, doterajší štýl RHCHP bol jedinečný a ak mám byť úprimný, z môjho pohľadu presvedčivejší. Uhladené orchestrálne party - na rozdiel od expresívneho dizajnu obalu - by ste nečakali ani od Juliana Schnabela, ktorého u nás poznáme ako režiséra kontroverzného filmu Basquiat.
StoryEditor