Dlhoočakávaný film Únos, režisérky a scenáristky Mariany Čengel-Solčanskej si zobral na plecia veľa. V tomto prípade nešlo len o snímku, ale o podprahový zmysel celého filmu a bolesti, ktoré v mnohých z nás žijú, utulávaná nespravodlivosť doby 90-tych rokov, ako aj (ne)zabudnuté hriechy.
Takže, čo sa týka účelu filmu, ten splnil na jednotku. Bolo to jasné aj na tvárach ľudí, ktorí vychádzali z kina, s výrazmi návštevníkov Osvienčimu. To preto, lebo sa nás celá téma dotýka. Špeciálne obetných baránkov tej doby, ktorí 20 rokov čakajú na ospravedlnenie.
Prvotné zostrihy sa začínajú zaujímavo. Ponúkajú pohľad na Predsedu, ktorému tlieska a víta ho sála plná nadšených priaznivcov a voličov (poväčšine dôchodcov), kde sa nám priam núka paralela s reálnymi oslavami a schôdzami „pre ľudí“. Potom sa objavuje scéna v bare, na diskotéke, kde sa zoznamujeme s novinárkou, ktorá žije vlastne bezstarostný život a oslavuje s priateľmi a bratom Nový rok.
Scéna v tejto časti už naznačuje trochu rýchly spád, v ktorom sa snažím zachytiť mihajúce sa náznaky, keď si mafia, ktorú poznávam podľa oblečenia, všimne syna Prezidenta. Už vtedy je jasné, že veci sa v prvých scénach rozbiehajú. Rýchlosť sa prejavila aj v kontakte a vzťahu Prezidenta a Predsedu, ktorí v mene zjavne doterajších dobrých vzťahov (doteraz boli za jedno?) prichádzajú do konfliktu.
Prezident odmieta dosadiť Chalaniska na post šéfa tajnej služby, nezdá sa mu totiž morálne rovný. Už vtedy dochádza k ráznemu zvratu. Predseda sa proti nemu búri, pripomína mu praktiky ako "zohnať peniaze", vyjednáva s ním a nakoniec ho necháva v zajatí dilemy. Hlboký nádych, výdych a prezident otvára veľkolepú oslavu. Začína sa nový rok.
Prezident oslavuje slobodu v noblesnom paláci a pripíja si na demokraciu. Mladí sa bavia a žijú ešte detskú éru. Všetko je dokonalé. Dokonalé, ale už tušíme, že je to dokonalé... ticho pred búrkou. Ráno sa novinárka budí z opice, v televízii má príhovor hlava štátu, ktorý sprevádzajú vcelku horko-vtipné komentáre otca. Bežné ráno. Až kým Marta neobjaví na záhrade hlavu svojho brata.
Od tej chvíle je film akoby oberaný o emócie. Pozerám ho a mám chuť vstať a protestovať, trúchliť, búriť sa za smrť brata, namiesto Marty, ktorá je ako novinárka, ktorej zavraždili extrémne brutálnym spôsobom brata, pasívna. Veľmi pasívna. Polícia s ňou zaobchádza ako s handrou, vysmieva sa jej smútku a ona so zvesenou hlavou odchádza a ešte aj pozdraví: „Dovidenia.“
Čas mi plynie príliš rýchlo a oberá ma o cenné emócie, ktoré očakávam od osoby hlavnej hrdinky. Možno to je cieľ, aby sa naše pocity zobudili pri pasivite, ktorá tam nemá miesto, ale mne to tam chýba.
Zabili človeka a život ide ďalej. Veci sa dávajú do pohybu, ale v politike. Prezident vzdoruje Predsedovi pred celým parlamentom, vyslovil mu nedôveru, čo v udalostiach nakoniec vyústi k únosu.
Predseda má spojku v Chalaniskovi, čo pozná ľudí. Zrazu sa rozbehne debata, ako pritlačiť na Prezidenta - "Má predsa rodinu..." . Predseda odkývne na únos, Chalanisko sa spojí s chalanmi (mafia) a všetko sa krásne zariadi. Pripletie sa k tomu aj Martin kamarát, ktorý vďaka priateľke dostane k práci pre tajných. Politika a mafia sú geniálne prepojené, ale aj napriek tomu mám pocit, akoby sme boli obratí o vystrihnuté scény.
V ďalšej chvíli už práve Martin kamarát sleduje Prezidentovho syna a následne sa prizerá, ako ho unášajú. Ako sa v tom snaží vyznať, snažím sa aj ja. Bolo dohodnuté robiť im sprievod, aj keď ho unášali tri autá? Dobre, tajní boli spojení s mafiou, ale žiadalo si to viac.
Najdôležitejšie styčné body príbehu boli prepletené a zostrihané. Mňa by však zaujímalo práve to, ako to prebiehalo, vidieť moment prerodu Marty, keď sa rozhodne po smrti brata konať. Ochudobnená o scény, čo mohlo byť za únosom a bližší pohľad na špinu, samozrejme stále fiktívne, ako mnohí pripomínajú.
Vulgarizmy nechýbali, čo však v tomto filme nebolo rušivé, ale skôr prirodzené. Dialógy hodnotím známkou jedna, ako aj rolu Chalaniska a Prezidenta, ktorí reálne pripomínali skutočné osoby. Marta mi pripomínala postavu z filmu 50 odtieňov... neviem si pomôcť... bezradnosť, zjav a stále prekvapený a zdrvený výraz.
Ešte by som prijala okamihy, keď sa prezident dozvedel o únose syna. Film zachytáva len to, ako s úsmevom prijíma správu, že je späť. Dobitý, vnútorne zostarnutý, ale späť.
V druhej polovici sa síce pasivita scén v mnohých ohľadoch vytráca, napriek tomu pocit nedostatočnosti zostáva. Oskar sa v strachu o svoj život s pomocou kamaráta Roba ukryje a v jednej chvíli sa dokonca zdá, že zmizol nadobro. Robovo auto však o niekoľko mesiacov vybuchne a chlapec, jediný kontakt na Oskara, v ňom zhorí zaživa.
Zbytočná smrť, košatá mafia, transparentná korupcia v parlamente, ideológia dávnych čias, oblečená do demokracie. To všetko tam však je. Pocit, ktorý v nás zanechali tie časy, lebo nie sú pochované, len v kóme. Ako mnohí rokmi trpiaci pacienti, ktorí stále dúfajú, a pritom vedia, že spravodlivosť ich obišla. Naschvál. Pri pohľade na horiace auto sa napriek všetkému dostanete do reality. Ja som mala zimomriavky, aj vy budete mať.
To je dôvod, prečo by si tento film mali prísť ľudia pozrieť. Aby vedeli.
A videli a cítili.