Austrálska legenda Nick Cave sa po tragických udalostiach v osobnom živote vracia na scénu ako autor nového hudobného albumu a ústredná postava dokumentárneho filmu.
Temný pohľad, havrania hriva a hodvábna košeľa. Hudobný samorast, všestranný filmár a žijúca legenda. Ikonický austrálsky muzikant Nick Cave sa po roku trúchlenia vracia do brandže. A rovno dvojnásobne. Do hudobnín prichádza jeho nový album a do kinosál nový film. Obe diela, nahrávka Skeleton Tree aj snímka One More Time with Feeling, sú už teraz prirovnávané k dokonale vybrúseným diamantom. Cenu, ktorú za ne musel hlavný protagonista zaplatiť, však nevykúpi nijaký komerčný ani umelecký úspech.
V júli minulého roku chcel syn Princa temnoty na vlastnej koži otestovať kvalitu opojenia, ktoré človeku zaručene prináša čarovná látka LSD. Debutový experiment sa však neskončil krátkodobou eufóriou, ale nezvrátiteľnou tragédiou. Pätnásťročný Arthur Cave v halucináciách spadol z útesu, masívne si poranil mozog a úrazu podľahol krátko po prevoze do nemocnice.
Podtón tragédie
Ak bola dovtedy hudba jeho otca Nicka Cavea charakterizovaná ako zmes intenzívnych ponurých emócií a obsesívneho filozofovania o smrti a bolesti, kritici musia priznať, že svoje prívlastky vyčerpali predčasne. Na najčiernejšie dno temnoty siahol Cave až teraz, so šestnástym štúdiovým albumom nahratým s kapelou The Bad Seeds. „Po Arthurovej smrti sa Nick stal korunovaným stelesnením gotickej úzkosti. Ak sme ho dovtedy považovali za temného umelca a tajomného muža, mali sme vlastne dočinenia s veľmi veselým a žoviálnym človekom. Až po strate syna nám ukázal, čo znamená ponurosť v živote aj v umení,“ zhodnotil zmenu Nicka Cavea jeho dlhodobý priateľ a obdivovateľ, belgický režisér Jean-Pierre Dardenne.
Smútok naozaj sála z nahrávky Skeleton Tree intenzívnejšie než teplo zo slnka nad hudobníkovou rodnou Austráliou. „Nick Cave nepotrebuje experimentovať, preto je opäť minimalistický, deklamujúci, opakujúci dokola svoje filozofické názory, akoby prednášal zaklínadlo. Len s tým rozdielom, že kým doteraz v tvorbe smrť iba hľadal a snažil sa ju opísať, teraz ju prežil. A to rovnako bolestivo ako svojho času Eric Clapton, ktorý pre tragicky zosnulého syna zložil Tears In Heaven. Cave sa však do hitparád nedostane. Jeho hudobné prežitie smrti je totiž nesentimentálne, temné a bez pokory,“ opisuje album Skeleton Tree moderátor Slovenského rozhlasu a hudobný odborník Roman Bomboš.
Z núdze cnosť
Viac z túžby vyhnúť sa tlačovým besedám a rozhovorom s novinármi, ktoré by jatrili staré rany, než z čírej chuti podporiť predaj nového albumu, vychádza spolu s nahrávkou aj film One More Time with Feeling. Dokumentárna snímka z dielne režiséra Andrewa Dominika mala pred pár dňami premiéru na medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach.
Režisér bol jediným človekom, ktorý sa k vzniku filmu na podujatí verejne vyjadril. „Arthur zomrel, keď bol Nick približne v polovici nahrávania cédečka Skeleton Tree. Keď si uvedomil, že po dokončení ho bude musieť promovať a osobne sa rozprávať s desiatkami žurnalistov a nevyhne sa zmienkam o synovi, prišlo mu doslova fyzicky zle a prepadol hroznej panike. Takto sa o pár dní inštinktívne zrodil nápad odprezentovať album prostredníctvom filmu. Bola to Nickova obrana, práca jeho pudu sebazáchovy,“ prezradil Dominik o snímke, ktorá zároveň supluje aj hudobný nosič. Odznejú v nej všetky skladby zo Skeleton Tree.
Privysoká cena
„Zdá sa mi, že strácam hlas,“ hovorí Nick Cave v prvých minútach filmu One More Time with Feeling. Znie hlboko, drsne a zdrvene. Práve po vyslovení tejto vety sa začína transformácia zo štandardnej hudobnej promo snímky na dojímavé rozjímanie o strate a beznádeji. Intenzívny pocit bolesti sa vznáša na pozadí celého filmu. Prirodzene, Nicholas Edward Cave, bytostne uzavretý človek a mysteriózny umelec, nepredstupuje pred kameru ako na červený koberec, kde by moderátorke v obtiahnutých šatách ochotne vysypal, čo ho sužuje, a pobral sa o krok ďalej. Vo filme nenájdeme nič také hrubé ako priamo položenú otázku a nič také surové ako otvorenú odpoveď na tabuizovanú tému.
Dej aj umelec sa rozbiehajú pomaly, hmlisto a na etapy. Nick najprv niečo mrmle o ťažkostiach tvorivého procesu a podrobne analyzuje svoj hudobný svet. Po niekoľkých narážkach sa začína otvárať a postupne odhaľovať svoju bolesť a duševný zmätok. Film sa tak nenápadne mení z jemného portrétu umelca na užialené vyznanie zlomeného otca. Nie je to veru šťastný príbeh. Vznikli však z neho dve impozantné diela. Album a film, ktoré môžu súťažiť o titul najdojímavejší umelecký počin roka. Zn.: Bez vopred vykalkulovaného citového vydierania.