Nič nie je ani jasné, ani uzavreté, a už vôbec nie jednoznačné. Česká koprodukčná dráma s názvom Rodinný film vyhrocuje a zároveň ironizuje zdanlivo jednoduchú zápletku. Rodičia na dlhodobejšej dovolenka a dve dospievajúce deti doma bez dozoru. Nie, nejde o výjav z komédie Sám doma, našťastie.
V poradí druhá snímka v Prahe vyštudovaného slovinského režiséra Olma Omerzua tento týždeň dorazila v obmedzenej distribúcii do bratislavských kín a nájdete ho napríklad v Kine Mladosť každý deň do pondelka. Film už získal viacero ocenení na zahraničných festivaloch. A na českom trhu pred letom vyšiel aj na DVD.
Presvedčivá rodinná sonda
Rodinný film svoj príbeh striedavo vyhrocuje a ironizuje až do nevyhnutnej tragédie, ktorá odkrýva vzťahy, ich vývoj aj kastráciu, a to zaujímavým uchopením sexuality, rodičovstva, dospievania a morálky.
Na zážitku z filmu sa podpisujú i mimoriadne herecké výkony ústrednej štvorice. Daniely Kadlecovej, Jenovéfy Bokovej, Vandy Hybnerovej a Karla Rodena. Ich hrdinovia nie sú čierno-bieli. Príbeh rámcuje aj domáci miláčik rodiny, prežívanie psy ako archetypu rodinnej pohody odráža všetky situácie ako zrkadlo.
Prostredie je oprostené od klišé alebo naschvál prehnané. Online komunikácia medzi postavami je povrchná, exotika odľudštená, domáce situácie autenticky oholené od akcie.
Tínedžeri sú doma sami, ale nudia sa. Matka deťom telefonuje cez skype s odhalenými prsami. Je vzťah 15-ročného so staršou príčinou jeho problémov alebo dôsledkom rodinnej frustrácie? Staršia sestra je nutne na vrchole pyramídy zodpovednosti. Zvláda ju alebo týmto presvedčením všetko kazí? Rodičia sa boja o svoje deti - natoľko, aby sa vrátili?
Dráma, aké Česko potrebuje
Umné náznakové zábery nás vťahujú do šokujúceho deja bez toho, aby nám ho doslovne predostierali. Hrajú sa s napätím a diváckymi, no zároveň aj všeobecne spoločenskými očakávaniami od postáv.
Film je katarznou búrkou aj bez dejovej živelnosti. Osviežuje žáner drámy, ktorá súčasnej českej kinematografii, ako aj preferenciám jej diváckych más, veľmi chýba.
Stačí, keď sa pri hľadaní individuálnej slobody oslobodíme od vzťahov? (Aj keď nás definujú?)