Slovensko nemá príliš veľa spisovateľov, ktorí si zaslúžia označenie legenda. Rudolf Sloboda však určite do tejto skupiny patrí. Legendou sa stal svojím písaním, ale aj životom, ktorý sa skončil tragicky. Ak ste si donedávna chceli kúpiť jeho knihy, narazili ste pri hľadaní na odkaz „Ľutujeme, ale tento tovar je, žiaľ, vypredaný“. Zohnať prípadne knihu od Slobodu v antikvariáte vyžadovalo nadpriemernú dávku šťastia. Sloboda bol skrátka nedostatkový tovar. Uvedomili si to vo Vydavateľstve Slovart a pripravili vydanie Slobodových kníh.
Pekný obal
Dizajn nových vydaní kníh zverili do rúk Borisovi Melušovi. Po rozhodnutí začať znovu vydávať Slobodu ide o druhé najlepšie rozhodnutie vydavateľstva v celom procese. Meluš dal totiž Slobodovým knihám na slovenské pomery naozaj netradičnú, ale nádhernú formu. Jednotlivé diela dostali síce obálku rovnakej farby, ale každej dominuje veľké čierne písmeno, ktoré sa viaže k názvu knihy. Pod prebalom je to isté písmeno v bielej farbe na farebnom podklade, ktorý je pre zmenu pri každej knihe iný. Meluš za svoj návrh získal Národnú cenu za komunikačný dizajn. „Vydavateľstvo prišlo s myšlienkou vydať súbor diel Rudolfa Slobodu, ktoré predtým vychádzali sporadicky. Slobodu mám rád, páči sa mi spôsob, ako píše, ako uvažuje, takpovediac bez servítky. Koncept vychádza z prístupu k edícii ako celku a v neposlednom rade tu ide aj o hru. Vychádzal som zo Slobodovej tvorby, jeho texty sú určitým spôsobom vecné a strohé. Čierne na bielom, žiadne veľké kudrlinky,“ povedal o svojom výtvore pre web Slovenského centra dizajnu Meluš.
Isté je, že sa mu podarilo vytvoriť niečo výnimočné. A tiež sa dá predpokladať, že o pár rokov bude kompletná zbierka Slobodu s Melušovým dizajnom vyhľadávaným zberateľským kúskom. Aj preto je už teraz pre bibliofilov rozumnou investíciou do budúcnosti.
Ešte krajšie vnútro
Ale dosť už nadšenia z obalu. Akokoľvek je totiž dizajn Slobodových kníh podarený, ten pravý poklad sa ukrýva vo vnútri. V obyčajných slovách, v jednoduchých Slobodových vetách, ktoré rozprávajú o tých najobyčajnejších veciach a radia sa jedna za druhú, až kým nevznikne úplne výnimočný román, akých je na Slovensku naozaj málo.
Nech píše Sloboda o láske, nevere, nenávisti, rodine alebo Bohu, vždy máte pocit, ako keby k vám prehováral niekto, ku komu máte absolútnu dôveru. Možno máte na veci, ktoré opisuje, iný názor alebo na ne nemáte názor, ale Slobodu tak nejako chcete počúvať, respektíve čítať. Sloboda totiž opisuje život taký, aký je, bez zbytočných príkras, metafor a lyrických opisov. Dáva čitateľovi pravdu o živote, niekedy úplne banálnu, ale pravdu, ktorú potrebujeme. Najmä v dobe smartfónov a sociálnych sietí. Vecí, ktoré v Slobodovom svete neexistujú. A aj to mu dáva Slobodu. Napríklad vcítiť sa do postavy Boha. Takto: A Boh má starosť: Čo teda ten človek chce. Boh si hovorí: Chcel som mu naznačiť, že táto krása okolo neho je moje dielo, či chce takto žiť dlho, predlho, alebo nie. Ako mu mám naznačiť, že sa chcem s ním rozprávať. Môže ma aj kritizovať ako Nietzsche, nech, len nech viem, čo si o mne myslí, aby som mohol zariadiť svet podľa jeho nádejí. Svet mu urobím podľa jeho priania, len najprv chcem diskusie. Keby sa ma bol spýtal kedysi v raji na podrobnosti stromu poznania, na ono ovocie poznania, keby sa mi bol zveril so svojou zdravou zvedavosťou, mohli sme zostať inakšími priateľmi. Aj tak sme...