Poprední ruskí predstavitelia sa jeden po druhom obúvajú do víťaza 61. ročníka Eurovízie, ktorým sa stala 27-ročná krymská Tatárka Jamala. Prekáža im politický text víťaznej skladby a jej víťazstvo, ktoré považujú za politicky motivované. Rusko totiž vyhralo hlasovanie divákov, kde získalo body od všetkých zúčastnených krajín. Dobre si však neviedlo v hlasovaní odborných porôt – až 21 z nich Rusku nedalo ani jeden bod, čo Rusko odsunulo na celkovo tretie miesto. Niektoré ruské médiá preto tvrdia, že systém hlasovania, kde o polovici výsledku rozhodujú odborné poroty, dovoľuje Európskemu zväzu vysielateľov, ktorý Eurovíziu organizuje, ľubovoľne manipulovať s výsledkami. Zmena hlasovania má za cieľ balancovať názor ľudu s názormi odborníkov, ktorí sa pohybujú v hudobnom priemysle.
Rusko sa ukrajinskú skladbu snažilo diskvalifikovať už pred začiatkom súťaže, citujúc, že jej politický text nie je v súlade s pravidlami súťaže. To sa im však na rozdiel od roku 2009, keď úspešne napomohli diskvalifikovať súťažnú skladbu Gruzínska pod názvom „We Don‘t Wanna Put In“, nepodarilo. Skladba mala vtedy dehonestovať vtedajšieho premiéra a dnešného prezidenta Ruskej federácie, Vladimíra Putina. Tohtoročná víťazná pieseň „1944“ hovorí o deportáciách krymských Tatárov sovietskymi autoritami počas druhej svetovej vojny, pričom neskrýva paralely so súčasným konfliktom na Ukrajine.
Mária Zacharová, hovorkyňa Ministerstva zahraničných vecí Ruskej federácie, sa na Facebooku vyjadrila, že ďalší výherca môže kľudne spievať o konflikte v Sýrii. Novej piesne dokonca navrhla aj text. Podľa podpredsedu hornej komory ruského parlamentu Franza Klintševiča v sobotu večer prehralo umenie a vyhrala politika. Toto poukazuje na fakt, že ukrajinská pieseň naozaj musela zaťať do živého medzi politickými elitami Ruska. Rusko by sa podľa Klintševa nasledujúceho ročníka súťaže, ktoré sa podľa všetkého uskutoční na Ukrajine, nemalo zúčastniť, ak sa v Kyjeve nezmení politická klíma.
Do prúdu vyjadrení pridala svoj hlas aj poslakyňa dolnej komory štátnej Dumy, Elena Drapeková. Tá vyhlásila, že Rusko sa stalo obeťou takzvanej informačnej vojny. Pravdepodobne má namysli vyhlásenia zahraničných médií, ktoré pred súťažou pochybovali, či by Rusko bolo schopné zabezpečiť bezpečnosť pre tých fanúšikov súťaže, ktorí patria k LGBT menšine. Krajina je podľa Drapekovej v tomto smere démonizovaná. Jej parlamentný kolega, Alexej Puškov, zas vyhlásil, že Eurovízia sa stala miesto pre politické boje.
Toto však nie je prvýkrát, kedy sa na Eurovízii objavili politické témy. Portugalská pieseň z roku 1974 „E Depois do Adeus“ od Paula de Carvalho dokonca poslúžila ako štartovný signál na začatie ozbrojeného prevratu proti režimu Estado Novo. Príkladom je aj talianska pieseň z toho istého roku „Si“, ktorej text podporoval kladné hlasovanie v referende o povolení rozvodov. Talianska verejnoprávna televízia RAI vtedy rozhodla bojkotovať svoju vlastnú súťažnú skladbu a Eurovíziu odvysielala až po referende. Prvá pieseň, ktorú do súťaže v roku 1993 poslala Bosna a Hercegovina „Sav Bol Svijeta“ zas mala za cieľ pritiahnuť pozornosť zahraničných médií na balkánsky konflikt. Poľsko zas v roku 2003, tesne pred vstupom do EÚ, zaspievalo o konci hraníc. Príkladov naozaj nie je málo.
Pieseň 1944 od speváčky Jamaly poukazuje na násilné deportácie krymských Tatárov z Krymu v roku 1944 po ich obvinení z kolaborácie s nacistickými okupantami. Krymskí Tatári pritom vtedy tvorili tretinu populácie polostrova. Vrátiť sa z exilu v strednej Ázii im bolo umožnené až v 80. rokoch minulého storočia. Jamala pieseň venovala svojej starej mame, ktorá bola deportovaná aj s jej deťmi. Pritom je možné vidieť jasné paralely so súčasnosťou. Jamala, pôvodom z Krymu, žije momentálne v Kyjeve. Domov sa od sporného referenda v roku 2014 nemôže vrátiť. Krymskí Tatári boli totiž najotvorenejšími odporcami pričleneniu Krymu k Ruskej federácii.
Ukrajina sa už však na Eurovíziu pripravuje. Starosta Kyjeva, Vitaly Kličko, dal vypracovať stratégiu zabezpečenia bezpečnosti súťaže. O právo súťaž organizovať majú zatiaľ záujem mestá Kyjev a Odesa.
Autor je politológ, pôsobí na Univerzite v Uppsale vo Švedsku