Zjavili sa náhle. Akoby odnikadiaľ. Pribúdali tempom, ktoré nemá vo svetovej histórii obdobu a nijako sa netajili tým, že ich revolučné maliarske idey sú zároveň výrazom boja. Boja proti starému svetu, ktorý sa krátko po vzniku prvých z nich prepadol do pekla prvej svetovej vojny. (A v Rusku navyše do krvavého, hoci spočiatku euforického víru Októbrovej revolúcie.) Ale aj boja proti sebe navzájom.
Reč je o ruských maliarskych avantgardných smeroch, ktorých krátky, no mimoriadne intenzívny rozkvet približne medzi rokmi 1910 a 1920 zachytáva galéria Albertina v spolupráci s Ruskou štátnou galériou v Petrohrade prostredníctvom výstavy Od Chagalla k Malevičovi. A prehliadka jedenástich pavilónov venovaných kubofuturizmu, suprematizmu či konštruktivizmu sa veľmi rýchlo mení na závratnú jazdu jednou turbulentnou a šialenou etapou našej histórie. Návštevník počas nej naplno precíti vzrušenie z vízií nového sveta a nového umenia velikánov ako Kazimír Malevič, Vasilij Kandinskij, či Marc Chagall... a napokon aj kocovinu v podobe socialistického realizmu, do ktorého sovietsky režim revolučné avantgrady napokon pochoval. (Nehovoriac o tom, že takmer každé zo 130 vystavených diel je výtvarným skvostom aj samo osebe.)
Jediný priateľ: ZSSR
„Tieto obrazy od seba delí iba sedem rokov, no v skutočnosti sú medzi nimi celé svety.“ Komentár kurátorov výstavy Klausa Albrechta Schrödera a Evgenie Petrovej patrí dvojici diel v úvodnej miestnosti. Obe pochádzajú od toho istého maliara, Nathana Altmana, no človek tomu takmer odmieta uveriť. Z portrétu poetky Anny Achmatovovej (1914) naňho dýcha ľahkosť, noblesa a sýta jasná paleta farieb, kým z toho druhého nazvaného Petrocommune (1921), zasa chlad a akási zvláštna, hoci pôsobivá neľudskosť, zakliata do červených, sivých a hnedých symbolov s heslami v azbuke. A aj bez znalosti ruskej abecedy priemerne historicky podkutý návštevník okamžite pochopí, že ide o poctu čerstvo vzniknutému Sovietskemu zväzu. Útvaru, ktorý v očiach väčšiny predstaviteľov ruskej výtvarnej avantgardy stelesňoval vysnívaný nový svet – utópiu, ktorá sa stala realitou. Lebo hoci avantgardné skupiny až na výnimky predstavovali separátne a nezmieriteľné vesmíry, na obdive k Sovietskemu zväzu sa zhodli prakticky všetky. To hlavné, čo ich poháňalo, bola totiž nespokojnosť so starou podobou sveta a jeho stvárňovania a túžba po novom a spravodlivejšom. A verili, že ZSSR tomuto všetkému poskytne priestor.
Historické zázemie, na ktorom ruské avantgardy vyrástli, návštevníkovi Albertiny sprítomňujú aj tri krátke filmy venované prvej svetovej vojne, boľševickej revolúcii a nástupu Stalina k moci. Temná hudba, ktorá ich sprevádza, sa zlovestne vznáša aspoň nad tretinou výstavných miestností a dotvára celkový zážitok.
Avantgardný ohňostroj
V každom prípade, prvá ruská avantgarda vznikla ešte pred prvou svetovou vojnou. Keď Michel Larionov a jeho partnerka Natália Gončarovová predstavili zdesenej ruskej verejnosti svoju predstavu maliarstva, takzvaný neo-primitivizmus, ignorujúci perspektívu a deformujúci ľudské telá, písal sa rok 1907. Smer, ktorý je zároveň prvým predstaveným štýlom výstavy, sa svojím bojom proti akademizmu stal živnou pôdou pre mnohé ďalšie ruské -izmy a hoci v sebe nesie značné vplyvy expresionizmu a fauvizmu (teda „mimoruských“, európskych avantgardných smerov), zároveň je v ňom prítomný odkaz na ľudovú ruskú ikonografiu.
Dvojica sa čoskoro stala na ruskej výtvarnej scéne pojmom a združila okolo seba viacero umelcov, okrem iného aj Kazimira Maleviča, Vladimira Tatlina či Marca Chagalla. Ich spojenectvo však dlho nevydržalo – čiastočne aj preto, že jedni sa zámerne inšpirovali západnými avantgardami, kým druhým išlo o hľadanie čisto ruskej výtvarnej esencie. Ich rozpad však bol v skutočnosti plodný: možno ho pripodobniť ohňostroju, vďaka ktorému sa na ruskej výtvarnej scéne rozsvietili viaceré z najžiarivejších avantgardných štýlov: Michel Larionov sa nájde v rayonizme, akejsi ruskej obdobe futurizmu, založenej na dynamickom prekrývaní sa farebných zväzkov lúčov inšpirovaných elektrinou, Vladimir Tatlin stvorí konštruktivizmus bazírujúci na dokonalom geometrickom stvárnení, Marc Chagall zas svoj nenapodobiteľný a bezmenný poetický štýl zložený z expresionizmu, symbolizmu a kubizmu a Kazimir Malevič kultový suprematizmus, ktorého cieľom je zachytiť nezmyslovú, čisto duchovnú podstatu sveta.
Od obdivu k ohrozeniu
„Hlavným cieľom tejto výstavy je nechať verejnosť vidieť a zažiť rozmanité a diametrálne odlišné avantgardné hnutia a zažiť prirodzené vizuálne napätie v tejto hrdinskej etape ruského umenia,“ komentujú kurátori Klaus Albrecht Schröder a Evgenia Petrova a treba povedať, že tento zámer im dokonale vyšiel. Lebo – čo jedna miestnosť, to osobitý vesmír. Veď si len skúste vedľa seba postaviť Malevičov Červený štvorec a Chagallovu slávnu levitujúcu Bellu na obraze Promenáda. A takýchto kontrastov si tu vychutnáte plno. Lebo veď čo iné má okrem rovnakého obdobia vzniku a odmietania realistického stvárnenia sveta spoločné Kandinského spirituálna avantgarda s precíznou technickou dokonalosťou konštruktivizmu? Azda zas len tú lásku k Sovietskemu zväzu.
Táto náklonnosť však u mnohých avantgardných maliarov vyprchala veľmi skoro. A spravidla ešte o čosi skôr vyprchalo pôvodné nadšenie Sovietskeho zväzu voči svojim revolučným maliarom, ktorých spočiatku naozaj považoval za predvoj (doslovný preklad slova avantgarda), za spolu-staviteľov a spolu-vizionárov nového sveta. Ich inovatívnosť a radikalita sa veľmi skoro stali pre čoraz etablovanejšiu verchušku zdrojom ohrozenia. Po príchode Stalina k moci im v zásade ostali na výber iba dve možnosti: buď budú kopať za novo etablovaný socialistický realizmus, alebo sa poberú kade ľahšie. A výstava vám okrem iného prezradí aj to, ktorou cestou sa ten-ktorý velikán ruskej avantgardy napokon vydal. V Albertine je otvorená do 26. júna.