Od vernosti k páčivosti. To je cesta, ktorú prešla trpasličia výprava medzi prvým dielom Hobita a premiérovou druhou snímkou nazvanou Hobit: Smaugova pustatina. Vo výsledku sme tam, kde sme boli pred rokom, teda pri miernom nadpriemere. Len presne naopak. Prvý Hobit sa totiž držal predlohy ako čert kríža, previedol na plátno každú vetu, pomlčku, každučkú medzeru medzi slovami. Vliekol sa.
Druhý diel, ktorý dnes vstupuje do kín, rozpráva svižnejšie, energickejšie. Ale bohužiaľ za tú cenu, že otca príbehu JRR Tolkiena už nepotrebuje. Historku nastavuje bez predlohy, po svojom. A to je problém. Iste, natočiť prostredný diel trilógie, teda príbeh bez začiatku i bez konca, je tá najnevďačnějšia úloha. Avšak režisér Peter Jackson si ju naložil sám, keď sa rozhodol jednoliate rozprávkové dobrodružstvo rozčleniť do hrdinskej trilógie. A pretože by mu pôvodné knižné motívy čoskoro došli, vymýšľa si vlastné.
Klasikových fanúšikov orosil pot už pri zistení, že si film pridal úplne novú postavu - kapitánku elfskej stráže. Teraz im hrozí infarkt, keď zistia, že sa k slečne viažu bojové kúsky v štýle Lary Croft a hlavne veľmi prelyrizovaná a čisto výplňková romanca s "trochu väčším" trpaslíkom. Povrchný milostný trojuholník vyložene ruší a mierne šteklivé narážky, ktoré si zamilovaný párik vymenia, by Tolkienovi nesmeli ani do predsiene.
Drak zo Shreka
Smaugova pustatina zosobňuje typické "niečo medzi". Minulý dej zhrnie debatou v krčme, kde sa za chrbtom hrdinov prechádza trpný komparz. Potom výprava plynule pokračuje až k Osamelému vrchu, kde medzi zlatom drieme doteraz nevidený drak, načo film začne budovať umelé akčné "polofinále" miesto prostého titulku Pokračovanie nabudúce. Pritom rozprávanie spočiatku drží rytmus. Nesklame režisérova záberová metóda a svoj diel práce odvedie znovu magická krajina, v ktorej si fanúšik už pripadá ako doma, aj keď z niektorých scén zavanie ateliér.
Dostaví sa okamihy čistej krásy ako v korunách stromov medzi pestrofarebným lístím alebo pri parašutistickom balete v pavučinách. Občas si snímka spomenie na prapôvodnú podstatu hravej, s odstupom rozprávanej báchorky. Napríklad v plaveckej scéne sa sudmi, pričom následná bitka so škriatkami v perejách nájde nápaditú choreografiu občas dokonca s pointou. No lež človek pookreje, nádej mu vezme párik tokajúcich pri svite hviezd.
Drak sa vynára zvoľna, labužnícky, ale pripomína kolegyňu zo Shreka a skôr než netvor je to neúnavný diskutér, obalený digitálnymi plameňmi. Pre samé bojovky už Martin Freeman ako Bilbo nemá čas uplatniť kúzlo čeľadníka a s každou nastavenou minútou narastá paradox, ako Tolkienov mýtus o pokušení mamonu len zarába peniaze. Obratne.
Mirka Spáčilová, idnes.cz
StoryEditor