Od klasickej hudby k džezu nie je až tak ďaleko. Úspešných príkladov tohto tvrdenia sa nájde niekoľko, u nás je asi najznámejším "kombinátorom" týchto dvoch žánrov Peter Breiner. Rovnako skvelým vývozným hudobným tovarom je však aj jeho menej známy kolega z generácie štyridsiatnikov Mikuláš Škuta. Ten dal svojmu novému albumu názov Identita a paradoxne si ho musel vydať sám (respektíve v spolupráci s komerčnou firmou).
Škuta je špičkový klavirista a nápaditý skladateľ, ktorého poznajú rovnako návštevníci džezových koncertov, ako i festivalov klasickej hudby. Počas poslednej jesene ukázal obe svoje obľúbené podoby: najskôr ako brilantný interpret v sólovom recitáli z Bacha na Bratislavských hudobných slávnostiach a o pár dní nato s autorským džezovým projektom na Džezových dňoch. Oba patria medzi najvydarenejšie hudobné večery na území hlavného mesta v minulom roku. Druhý menovaný koncert pred pár dňami v zázname odvysielala STV a skladby z neho sa nachádzajú aj na tejto nahrávke.
Škuta na margo svojho najnovšieho projektu hovorí: "Približne po polroku som nahromadil niekoľko motívov a nálad, o ktorých som mal pocit, že sú dostatočne ,silné´, aby sa s nimi dalo pracovať." Nápadom hľadal vhodnú formu a potom ich pripravil aranžérsky. Na ich realizáciu si prizval elitných hráčov z domácej (Bartoš, Tariška) a rakúskej džezovej scény, s ktorými už v minulosti spolupracoval, a tak po týždni skúšania a dvoch koncertoch nebol problém vybrať materiál na CD. Keďže Škuta je skôr aktívny pódiovo než v štúdiu, na jeho nový album sa dlho s napätím čakalo.
Ako prvé prekvapí nezvykle veľkorysé obsadenie: dychovú sekciu tvoria dva saxofóny a trúbka, okrem lídrovho klavíra je tu ešte gitara a rytmická sekcia rozšírená o perkusie. V ôsmich skladbách s priemernou dĺžkou nad osem minút majú všetci hráči dostatočný priestor na improvizáciu. Škuta -- skladateľ nezaprie klasické hudobné vzdelanie -- základom sú noty (nakomponované štruktúry), celok však nimi nie je zviazaný a stále pulzuje energiou. Je to o neošúchaných nápadoch balansujúcich na pomedzí moderného džezu a klasiky, pričom Škuta je ako interpret len súčasťou celku, nie egocentrickým sólistom. Názvy skladieb často napovedajú priamo o hudbe (12 bars, Rap), ktorú je ťažké jednoznačne zaradiť. Hudobníci väčšinou "šliapu" v rýchlych odpichnutých tempách, ale silní sú aj v lyrickejšej polohe (Another bossa). Toto je veľmi osobná a rýdzo moderná hudba, ktorá obstojí v porovnaní so svetom. Škuta je v ňom už niekoľko rokov úspešne zabývaný. A to rovnako v tom klasickom, ako i džezovom.
StoryEditor