Snímka, na ktorú sa český režisér Filip Renč pripravoval celých pätnásť rokov, sa zameriava na vzťah medzi prvorepublikovou filmovou hviezdou a nacistickým ministrom propagandy Josephom Goebbelsom. Teda na tému, ktorá si priam pýta otváranie ošemetných a závažných otázok a precízne mapovanie hlbín a záhybov ľudskej duše. Nič také však vo filme nenájdete. Jeden z najočakávanejších filmov roka, Lída Baarová, je od včera v našich kinách.
V hľadáčiku Hitlera
Život Lídy Baarovej bol natoľko dramatický až do samého konca, že tvorcovia na čele so scenáristom Jiřím Hubačom sa úplne pochopiteľne rozhodli preniesť na plátno iba jeho určitý výsek. Výpravná dráma sa začína odvíjať v roku 1934, keď je mladá Češka pozvaná do berlínskych filmových ateliérov Babelsberg, považovaných za európsky Hollywood. Lída Baarová v podaní slovenskej herečky Táni Pauhofovej po počiatočných komplikáciách so svojím prízvukom napokon očarí nielen vtedajší idol žien, herca Gustava Fröhlicha, ale aj verejnosť. Médiá ju vynášajú do nebies ako najkrajšiu ženu Európy. Udalosti však veľmi skoro naberú temný kurz. Na jednej z filmových skúšok totiž padne do hľadáčika samotného Hitlera (stvárneného Pavlom Křížom alias básnikom Štěpánom z českej tetralógie)...
Tvorcovia si na vyrozprávanie príbehu zvolili osvedčenú formu: retrospektívne rozprávanie staručkej Lídy Baarovej (v podaní výbornej Zdeny Procházkovej-Hartmann). Presnejšie – jej rozhovor s mladou ženou.
Vy, svedkovia veľkých dejín
Snímka hneď od prvej scény odsýpa v svižnom tempe a priestor na nudu divákom naozaj nenecháva. Ich zrak sýti prepracovanými kostýmami, historicky vernými exteriérmi a interiérmi, výjavmi z atraktívnych prostredí filmových štúdií, súdobých luxusných víl a reštaurácií či tanečných sál.
„Sluch“ však od prvej vety ťahá za kratší koniec. Dialógy kĺžu po povrchu a väčšinu postáv veľmi skoro odsúdia do roly jednorozmerných, chvíľami až nechcene parodických – alebo nemiestne akoby komických – figúr. (Príkladom je Lídina mama – v podaní Simony Stašovej – ktorá po dcérinom dramatickom úteku z Nemecka zahlási, že si predsa len mohla na cestu vziať „to paleto z líšky“.)
Filmu nepridáva ani hudba, ktorá nezmĺkne azda ani v jedinej scéne, zato každú z nich šponuje do výšin pátosu a svojím, až na občasné výnimky nepretržitým burácaním akoby chcela divákov nonstop uisťovať, že sú práve svedkami naozaj veľkých dejín a skutočne veľkého príbehu. Akoby to tvorcovia nevedeli divákom sprostredkovať inak než preexponovanými výrazovými prostriedkami.
Ako z béčkovej paródie
Najväčším sklamaním je však samotné zobrazenie lásky Lídy a Goebbelsa. Vývin ich vzťahu je od začiatku až po koniec nepresvedčivý, najmä Lídiným citom je veľmi ťažké uveriť. Divák tu ani vzdialene neprecíti osudovú nevyhnutnosť pádu naivnej, povrchnej a po sláve bažiacej herečky do opojnej priepasti lásky (alebo aspoň vášne), v hlbinách ktorej sa rozprestiera smrtonosná náruč inteligentného diabla v ľudskej podobe.
Zároveň sa mu však tvorcovia filmu snažia nahovoriť, že presne o tento pád tu ide: výrokmi zo strany zostarnutej Lídy, či jednou z najhorších scén filmu: milovania – ukončeného obrazmi ohňa, na pozadí ktorého sa zjavuje raz Goebbelsova, raz Lídina tvár – ako vystrihnutého z béčkovej paródie. Pochváliť však určite možno fyzický zjav Goebbelsovho predstaviteľa (Karla Markovicsa), ktorý bol skutočne hodný diabolského milenca. Potenciál mal aj milostný trojuholník s fanaticky oddanou, no predsa len ľudskou nacistickou manželkou, ktorá chce s Lídou uzavrieť prekvapivé ženské spojenectvo. Tvorcom sa ho však nepodarilo naplniť.
Obavy sa naplnili
Po skončení milostnej avantgardy stíha Lídu – a jej zavinením aj jej blízkych – tragédia za tragédiou a divák sa na ich nešťastí stáva aspoň čiastočne účastný. Až do príchodu predposlednej scény, ktorá naňho v niekoľkých polopatistických a klišéovitých vetách doslova vyštekne všetko to, čo mu mala (a nedokázala) v náznakoch tlmočiť počas celého filmu: nesmiernu zložitosť a bolestnosť Lídinej skúsenosti.
Sklamanie z dlho očakávanej snímky je pre tvorcov o to nepríjemnejšie, že film ešte pred začiatkom nakrúcania sprevádzali značné kontroverzie. Súviseli s udelením štátnej podpory vo výške 60 percent celkového ročného rozpočtu českého Státního fondu kinematografie. Pochybnosti sa týkali nielen gigantickej sumy, aká predtým žiadnemu filmu nikdy nebola udelená, ale aj informácií o nízkej kvalite predostreného projektu. Vyvolali skrytú vojnu medzi českými médiami a režisérom Filipom Renčom, ktorá vyústila až do toho, že tvorcovia českým novinárom odopreli tradičnú projekciu. Objavili sa aj názory, že v skutočnosti nejde ani tak o odvetu tvorcov, ale najmä o strach z negatívnych recenzií, ktoré by mohli divákov odradiť od návštevy kina. Žiaľ, prvá časť či už reálnej alebo vymyslenej obavy sa stihla naplniť.