„Spýtala som sa raz svojho deda, kedy sa pre neho začalo moderné umenie. Odpovedal mi, že vtedy, keď sa ucho dostalo na zadok, mal, samozrejme, na mysli Picassa. On, ktorý vyrastal na starých maliaroch a pre ktorého bolo proste ucho len uchom, nevedel totiž stráviť ten veľký prechod v umení. Vždy to boli pre neho len striekanice farieb na plátne,“ s úsmevom vysvetľuje britská galeristka, výtvarná teoretička, ale hlavne odborníčka na moderné umenie Charlotte Schepke, ktorá prišla do Bratislavy ako porotkyňa súťaže o najkrajšiu Maľbu 2015. A prišlo s ňou aj britské počasie. Keďže vonku pršalo, chceli sme ju odfotiť tematicky pri hocijakom obraze v kaviarni. Svoj vyhranený názor na umenie však hneď na úvod podčiarkla slušným odmietnutím, pretože obrazy sa jej nepáčili. To nás presvedčilo, že moderné umenie definuje nielen jej prácu, ale aj život.
Mať čo povedať
Napriek tomu, že naše stretnutie bolo v znamení odborníčky na moderné umenie a nadšenkyne pre surrealistické a impresionistické umenie, spoločný jazyk sme našli hneď. A tak, keď sme jej, rovnako ako ona pred rokmi svojmu dedovi, položili otázku, čo je pre ňu moderné umenie, mala jasno. „Hovoríme o žijúcich autoroch, používajú najmä vizuálny jazyk na vyjadrenie svojej myšlienky a či už sú to maľby, inštalácie, alebo fotografie, mali by hovoriť jazykom všeobecne zrozumiteľným. Dôležitá je téma a umelec musí vedieť, čo chce povedať a či má vôbec čo povedať, či má zručnosť to vytvoriť a odkomunikovať,“ začala svoje rozprávanie Schepke, ktorá patrí medzi 100 najvýznamnejších galeristov na svete. Umenie ako také však podľa nej nie je iba o vytváraní samotných diel, ale aj o ich uznaní, že ide o výtvarné dielo.
S mladými a rôznorodými umelcami má skúsenosti už niekoľko rokov. Je spoluzakladateľkou a bývalou riaditeľkou Agentúry pre súčasné umenie, ktorá zastupuje mladých britských umelcov a zahraničných tvorcov, ktorí sa premiérovo predstavujú v Londýne. Pred 11 rokmi sa tiež stala riaditeľkou galérie Frith Street Gallery, ktorá zase reprezentuje umelcov z oblastí fotografie, maľby a sochárstva, patria medzi ne napríklad Marlene Dumas, Thomas Schütte, Tacita Dean alebo Fiona Tan. „Keď som ja začala pôsobiť v galérii, bola už etablovaná dávno predo mnou, a to, akých umelcov sme zastupovali, som nevyberala ja, no veľa som sa naučila a pocítila to neskôr,“ dodáva. Sedem rokov sa podľa svojich slov mohla prizerať, ako tvoria, a pomáhať im v kariére. A pracuje s nimi stále, ale dnes už vo vlastnej galérii.
Vlastná galéria
Písal sa totiž rok 2011, keď si založila vlastnú galériu. Jej Large Glass funguje dnes už štyri roky a za ten čas sa už udomácnila nielen na londýnskej, ale aj na svetovej výtvarnej scéne.
Ide o nový typ obchodno-výstavného priestoru, ktorý je vedený duchom francúzskeho umelca Marcela Duchampa s cieľom predstaviť súčasné medzinárodné umenie cez špecifický a zriedkavý objektív. Práve on sa dá považovať za zakladateľa tzv. ready-made umenia, i keď sa na začiatku svojej umeleckej kariéry, pred viac ako sto rokmi, snažil zosúladiť s impresionizmom či postimpresionizmom, ale experimentoval aj s kubizmom či fauvizmom.
Môžeme ready-made umenie teda aj dnes opísať ako len pretvorenie obyčajnej, každodennej veci na niečo výnimočné? – pýtame sa. „Nie. Nemá to už totiž taký význam ako pred sto rokmi. Vtedy to bolo zaujímavé, pretože Duchamp na to poukazoval, chcel posunúť hranice toho, čomu hovoríme umenie. Netvrdil však, že tvorí umenie, ale že čelí výzve,“ dodáva Schepke s tým, že rovnako tak ako ani dnes ľudia nechápu niektoré výtvory moderného umenia, nechápali ani Duchampa na začiatku 20. storočia. No dnes sa na jeho diela pozeráme s väčším historickým porozumením, táto doba nám to totiž umožňuje. A o akých dielach vlastne hovoríme? Duchamp pracoval výhradne s objektmi, ktoré sa obracali nie k očiam diváka, ale k jeho intelektu. Vo svojom parížskom ateliéri si dal namontovať vidlicu z bicykla pripevnenú k stoličke. Ako sám povedal: ,Tešil som sa, keď sa na to pozriem, jednoducho sa mi to páči ako pohľad na tancujúce plamene v kozube.‘ Dnes už podľa Schepke nestojí umenie tak silno na jednej osobnosti a jednotlivec už nemá taký veľký vplyv, ako mal vo svojej dobe tento umelec, ktorého duch stále žije v jej galérii.
Žijeme v šialenej dobe
K umeniu akéhokoľvek druhu by sme mali pristupovať s otvorenou mysľou, pretože dnes už na to máme aj vzdelanie, aj množstvo voľne dostupných informácií. Rozumieme aj preto dnes viac? „Neviem, či mu aj viac rozumieme, ale určite má dnes umenie ako-také väčšie publikum. Keď sa bavíme medzinárodne, sú určite aj lepšie podmienky na vzdelávanie, vidíme viac umelcov a počujeme ich rozprávať, celkovo je viac informácií ako kedykoľvek predtým. Medzi ľuďmi má sympatie a čoraz viac sa dostáva aj do komunikácie bežných ľudí,“ vysvetľuje Schepke, ktorá tiež pár rokov učila na Goldsmith University a dnes naďalej vyučuje a vedie odborné umelecké semináre. Na jednej strane sa teda dá podľa nej povedať, že niekedy sú už ľudia vnímavejší, ale na druhej strane by podľa nej aj samotní umelci mali viac dbať na kontext svojich diel. Dobrú službu v tomto robia múzeá, najmä v Londýne, ktoré poskytujú nielen množstvo doplňujúcich informácií, ale často sú ich zbierky dostupné zadarmo.
To, čo však oveľa viac odzrkadľuje šialenú dobu, v ktorej žijeme, sú často prehnané ceny za umenie. „Z finančného hľadiska sú neproporčné, ale ide len o fiktívne ceny. Sme na trhu, ktorý má svoju moc a pravidlá, treba ich dodržiavať. A vlastne, kto povedal, že umelci nemôžu byť bohatí?“ Nehovoríme však už o cene za umenie, ale o moci a statuse. Ľudia podľa jej slov ich kúpou prezentujú svoju kultúrnosť, pozíciu či moc. „Vedia to aj samotní umelci, je to pre nich morálny konflikt, pretože tí, čo kupujú, nie sú umelci, ale len na to majú. A to je zase ťažké pre zberateľov i samotné múzeá, pretože tí v dnešnej dobe tak nemajú na to, aby dostali výnimočné diela,“ dopĺňa s tým, že čoskoro sa to upokojí a hlavné je dodať, že cena dáva len predstavu o tom, ako si dané dielo ceníme. Pretože ani ten najväčší bestseller ešte nehovorí o tom, že kniha je dobrá a že si ju budeme pamätať napríklad aj o sto rokov.
Názor odborníčky: Slovensko má potenciál
Rastislav Podhorský (jeho dielo Sýtenie prázdna na snímke), Kristína Bukovčáková a Maroš Kontroš sú víťazmi desiateho ročníka prestížnej súťaže Maľba. Ich práce spolu s dielami ostatných finalistov môžete vidieť do 8. novembra v Galérii Nedbalka. Porota, ktorej predsedala známa londýnska galeristka a výtvarná teoretička Charlotte Schepke, mala náročnú úlohu vybrať najlepšie diela z prihlásených viac ako 100 prác.
Podľa svojich slov nemá prehľad o slovenskom trhu s umením, ale to, že bola v porote, je podľa nej dobrý znak, pretože môže získané informácie zobrať do Londýna. „Celkovo je to dobrý spôsob, ako predstaviť umenie publiku. S Londýnom by som to však ani náhodou neporovnávala, je kultúrnym aj finančným centrom, umenie si tam môžeme dovoliť podporovať. Ale aj my máme 10 rôznych fakúlt, z ktorých ročne vyjdú desiatky mladých, a tiež sa nepodarí uplatniť všetkým, nemusia sa stať umelcami. A je podľa nej slovenské umenie moderné a má vôbec šancu uplatniť sa? „Áno, páči sa mi rôznorodosť vašich diel, rôzne štýly, ale aj nápady. Bola som prekvapená aj technickou úrovňou, ktorá je pomerne vysoká. Ani v Británii nie je taká vysoká. Máte umelcov, a sú medzi ocenenými, ktorí sa snažia posúvať hranice umenia a hľadať nové cesty, to by som naozaj ocenila. Takýchto ľudí teba podporovať,“ dodala Schepke.
A zobrala by ich do svojej londýnskej galérie? „Áno, ale bolo by treba pripraviť kontext, integrovať ich ,príbeh‘ na londýnskej pôde. Nie je to jednoduché, pretože ani na Slovensku ich ešte takmer nikto nepozná, ale to je prípad každého umelca, nielen u vás. Som zvedavá, ako sa im bude dariť v budúcnosti.“
]