Doska The Endless River má byť poslednou nahrávkou legendárnych Pink Floyd. Ide však skôr o inštrumentálnu poctu zosnulému klávesákovi Richardovi Wrightovi. A je na nej len jediná klasická pieseň.
Chápať pätnásty štúdiový album Pink Floyd, ktorý už pred vydaním v predobjednávkach strhol predajné rekordy, ako novinku je problematické už z povahy jej vzniku. Základom sú totiž dvadsať rokov staré fragmenty z desiatok hodín nepoužitej muziky, ktorú skupina zložila počas príprav predchádzajúceho albumu Division Bell.
Bez veľkých ambícií
K piesňam, zhusta postavených na partoch klávesáka Richarda Wrighta, ktorý pred šiestimi rokmi zomrel, dohrali svoje inštrumentálne i atmosférou podnetné stopy bubeník Nick Mason a gitarista David Gilmour. Nech už bola ich spoločná história akákoľvek (a zahŕňala aj vyhadzov Wrighta z kapely počas natáčania albumu The Wall a jeho následný angažmán za týždennú gážu), netajili sa pritom tým, že má ísť predovšetkým o veľkú poctu Wrightovmu hraniu a invencii.
Ide teda o nahrávku, ktorej príprave sa síce aktívne venovali jediní dvaja súčasní členovia formácie, ale svojou povahou znie ako "klasickí" Pink Floyd vo svojej zlatej ére viac než čokoľvek, čo pod menom kapely vyšlo za viac ako tridsať rokov. Teda aspoň na povrchu. Hudobne ani textovo totiž The Endless River už z podstaty nie je veľkou ambicióznou nahrávkou s humanistickým posolstvom typu The Wall a ďalších, ktorými sa Pink Floyd preslávili najviac. Ide skôr o nahrávku, do histórie zahľadenú, viac než päťdesiatminútové padanie opony za kariérou jednej z najvplyvnejších rockových kapiel histórie s radom sympaticky povedomých momentov, evokujúcich albumy Wish You Were Here alebo Atom Heart Mother.
Skoro bez slov
Pripomína, že nikto nehrá na gitaru podobne ako David Gilmour, ktorý dokáže v ambaláži sláčikov, dychov i hlasov v jednom takte zmeniť rozjímanie v záchvat eufórie. Ale tiež to, že najväčšia sila Pink Floyd tkvela predovšetkým v ich schopnosti premeniť inštrumentálne brilanciu a nápaditosť zaujímavých hudobných kompozícií na skutočné pesničky, ktorým nechýba údernosť. Najlepšie je to zrejmé z jedinej skladby, ktorá narúša inak inštrumentálny charakter a ambientnú povahu celej nahrávky. Pieseň Louder Than Words z albumu, na ktorom inak prehovára len samotná hudba, vystupuje tak pozoruhodne, že zmysel jej textu "veci, ktoré robíme, sú hlasnejšie než slová" vyznieva až rozpačito.
Rozlúčka Pink Floyd v podobe The Endless River si skrátka zaslúži zdvorilý potlesk za pocit nostalgie, ale predsa len sa pri ňom vkráda nutkanie zdvihnúť sa skôr a ísť si už pre veci do šatne.
Honza Vedral, idnes.cz
StoryEditor