Snímka 12 rokov otrokom je film pre všetkých, ktorých vlani neuspokojil či popudil Quentin Tarantino s Divokým Djangom. Civilné, noblesné a na rozdiel od Tarantinovho extravagantného poňatia vážny príspevok do trendu filmov vnášajúcich do multiplexov temnotu amerických dejín zvanú otrokárstvo.
Rozdiel je už v tom, že namiesto fantasknej fabula vychádza film ocenený aktuálne Zlatým glóbusom a nominovaný na Oscara zo skutočného príbehu slobodného černocha, ktorý bol v devätnástom storočí unesený a predaný do otroctva. Režisér Steve McQueen, ktorý "zbehol" k filmu od videoartu, ale pristupuje k téme svojím spôsobom podobne extrémne ako Tarantino.
Len málokedy sa stane, aby sa americká kritika jednohlasne pozitívne zhodla. McQueenov tretí celovečerný film - po Hlade, zachytávajúcom hladovku írskych väzňov, a Hanbe, autopsiou závislosti na sexe - je takým úkazom. Film tvorí adaptácia knihy Solomona Northupa, v ktorej vzdelaný černošský huslista žijúci s rodinou v štáte New York opisuje svoj osud po tom, čo bol predaný do otroctva. V Louisiane prejde rukami niekoľkých pánov - od slizkého obchodníka (Giamatti) cez otrokára so svedomím (Cumberbatch) po perverzného krutovládcu (Fassbender).
Schindlerov zoznam otroctva
The New Yorker píše o "bez váhania najlepšom filme o otroctve". Boston Globe zase tvrdí, že je pre otrokárstvo tým istým, čím bol Schindlerov zoznam pre holokaust. Všetky spája pocit, že snímka vypĺňa medzeru v historickej pamäti. Či konečne spláca dlh načatý Juhom proti severu, na ktorý filmy ako Lincoln či Komorník len pripisovali ďalšie úroky. Má byť lekciou z histórie, konečne pravdou. Zdalo by sa pritom, že sériou filmov venujúcich sa v uplynulých piatich rokoch téme rasovej nerovnoprávnosti či inštitúcii otrokárstva už by mala byť kvóta historických lekcií naplnená. V čom je teda McQueenova lekcia iná?
V prvom rade film odlišuje osobný pohľad. Stojí proti štátotvorným prípadom typu Amistad (akokoľvek bola aj Spielbergova snímka založená na skutočných udalostiach, v súdnej sieni boli životy podriadené boju o princípy) či ústavnému Lincolnovi. Hrozivá osobná skúsenosť versus historické procesy. Hĺbku jej dodáva vedomie a hnev slobodného muža, ktorý musí sám seba zaprieť. Rozporom je tak nielen psychický stav hrdinu, ale aj základný rozprávačský a formálny princíp, na ktorom McQueen stavia svoju obžalobu otrokárstva ako vrcholnej zvrhlosti ľudskej rasy. 12 rokov otrokom je film na hrane, respektíve na špičkách medzi dôstojnosťou a zverstvami. Scéna, ktorá vystihuje McQueenov prístup výrečne, leží zhruba v polovici cesty medzi Solomonovým zotročením a slobodou. Vzoprie sa a dozorcovia sa ho pokúsia obesiť. Nechajú ho visieť hodiny medzi životom a smrťou. Jeho nohy sa dotýkajú zeme len tak, aby sa neuškrtil. Kým balansuje o život, McQueen nechá v pozadí ubiehať ďalej bežný deň. Vytvára perverzné zátišie, v ktorom sa hrajú deti a všetci si riešia svoje. Ľahostajní preto, že v záujme sebazáchovy stratili akýkoľvek súcit alebo pocit spolupatričnosti či vôbec žiadny nemajú (pani domu). Banalitu zla a perverzii celej inštitúcie necháva odkvapkávať v nemilosrdne dlhých minútach. V záberoch, kedy je skoroobesenec vytesnený takmer mimo rámu a rozostrený, ako boli vytesnené z pamäti a rozostrené milióny ďalších. Južanský makabrózny impresionizmus.
McQueen divákov nezaťažuje nepopierateľnými hrôzami. Necháva ich presakovať každou scénou, interakciou medzi otrokmi a pánmi, ktorých identita stojí na bigotnej viere a presvedčení, že černosi sú zvieratá. Fakt známy, ale ťažko pozorovateľný tak, aby doľahol v celej svojej ťarche. Horor nie je v akte bičovania, ale v tom, čo mu predchádza a nasleduje. V rovine poníženia a neľudskosti.
Tradícia slzavých melodrám
Na hrane je aj štýl filmu. Charakterizuje ho formálna čistota a pokoj ako nad rozpálenými plantážami. McQueen síce znovu rozpracováva "svoju" tému utrpenia tela i ducha a poníženia dovedenej do bolestivých extrémov, ale na rozdiel od Hladu a Hanby, ktoré fungovali ako artové etudy, volí v konfrontačnom geste formu hollywoodskeho veľkofilmu. Pracuje s tradíciou slzavých melodrám, ale drží ich vo zvieracej kazajke. Jeho tón je opulentný a umiernený zároveň. Usiluje o vyjadrenie dôstojnosti hlavného hrdinu vo vizuálnej forme. Práve pozvoľné vyprchávanie ľudskosti a prepad do izolovanej podriadenosti sú zdrojom hororu. A horor McQueenov film v podstate je. Stačí sa započúvať do hudobnej linky Hansa Zimmera. Alebo si vybaviť moment, keď kamera ľahostajne opúšťa Solomona v jeho kobke a pohľad na Kapitol podmaľováva volanie o pomoc.
O tom, že otroctvo je horor, presviedčať netreba. Zámerom autora je skonkretizovať jeho žitú dimenziu. Na povrchu je tak McQueenov film upokojujúco krásny a ornamentálny. Vysoko estetizovaný exponát s priehľadmi na červenkasté nebo, mokrade v západe slnka, rurálne zátišia s altánkami. Pod povrchom vrie Solomonov zápas nepoddať sa zúfalstvu.
Na jednej strane je pozoruhodné (i úľavné), čo sa McQueenovej podarilo. Nesústredí sa na krvavosť a brutalitu, ale na ľudského diabla. Usiluje sa o portrét humanizmu, čo mu uľahčuje Chiwetel Ejiofor v hlavnej úlohe. Na druhú stranu je práve estetizácia hrôz aj slabinou. Respektíve dôvodom odstupu či neschopnosti filmu zadrieť sa pod kožu. Samo otroctvo sa mení v krásny artefakt. Špinavé dejiny clonia ich tlmočenie v umení. Akokoľvek je McQueen pôsobivý, Tarantinova prepálená, komiksová krvavosť sa zdá byť priliehavejšou formou pre historické šialenstvo.
ihned.cz
StoryEditor