Režisér Grandhotela Budapešť pre HN: Chcel som sa odvďačiť Prahe za inšpiráciu

Pôvab vädnúcej rakúsko-uhorskej monarchie je podľa režiséra Wesa Andersona divom, ktorý drží pokope jeho najnovší film Grandhotel Budapešť. V tejto osobitej kombinácii dobrodružného akčného filmu a humornej detektívky účinkujú herci Ralph Fiennes, Willem Dafoe, Tilda Swinton či Edward Norton. Odohráva sa síce vo fiktívnej krajine menom Zubrowka, avšak priznanie odkazuje ku kúpeľným mestám typu Karlove Vary, švejkovským scénam vo vlaku či ukazuje židovské cintoríny podobné tomu pražskému. Snímka mala premiéru minulý týždeň na festivale Berlinale a v sobotu ho režisér osobne uviedol v pražskom kine Lucerna. Do našich kín vstupuju 20. marca."Pred rokom a pol sme s kameramanom prišli do Prahy, kde sa o nás staral americký veľvyslanec Norman Eisen. Vzal nás na svoje obľúbené miesta a všeličo nám ukázal. Preto sme teraz po premiére na Berlinale chceli Grandhotel Budapešť priviezť aj do Prahy, aby sme prejavili svoju vďaku za inšpiráciu," hovorí Anderson.

Prečo ste teda film nenakrútili v Česku?
Precestovali sme veľa miest v Maďarsku, Rakúsku aj v Česku, ale rozhodujúce boli nakoniec stimuly pre filmovú produkciu, ktoré V Česku ešte neboli optimálne. Potrebovali sme natáčať v kúpeľnom meste, a hoci som si predstavoval, že film sa odohráva vo fiktívnom hoteli v nejakých Karlových Varoch a že postavy odtiaľto jazdia do Prahy, nakoniec sme si vybrali nemecké pohraničné mesto Zhořelec v Hornej Lužici. Odtiaľ sme po natáčaní chodievali cez hranice do Poľska na večeru. Vo Zhořelci bol opustený obchodný dom, v ktorom sme zinscenovali všetky interiérové ​​zábery z Grandhotela Budapešť, teda vymysleného hotela, kde sa väčšina filmu odohráva.

Vraj ste ten dom po natáčaní skoro kúpil?
Prevádzkovatelia "obchoďáku" vtedy krachovali a budova bola na predaj. Chvíľu som si hovoril, že by sa tam dali vybudovať filmové štúdiá, strihačské miestnosti a ateliéry, ale ten vytúžený milión eur som vo vrecku nemal. Fasáda nášho filmového Grandhotela Budapešť avšak s "obchoďákom" v Zhořelci nemá nič spoločné, tú sme celú vytvorili ako miniatúrny model podľa skutočného budapeštianskeho hotela Gellert, ktorý leží hneď pri Dunaji. Ten model má asi dva metre a dodnes ho mám doma.

Vždy si takto schovávate predmety z natáčania?
Z môjho prvého filmu Grázli mi zostal strieborný opasok, ktorý vyrobili väzni v žalári, kam sme pri nakrúcaní išli na obhliadky. Z filmu Ako som balil učiteľku mám písací stroj, z Takej zvláštnej rodinky obrázky nakreslené postavou Luka Wilsona, pretože v skutočnosti ich vytvoril môj brat. Vo filme Život pod vodou hovorí herec Bill Murray Owenovi Wilsonovi, že by si mal zmeniť meno, a potom mu nechal vytlačiť vizitky. Tie som si tiež schoval. Z bratskej roztržky v Darjeelingu s ručením obmedzeným mám pepřový sprej, z animovaného Fantastic Mr. Fox samotnú bábku pána lišiaka a konečne zo snímky Až vyjde mesiac kožušinovú čiapku detského hlavného hrdinu. Takže áno,  tu a tam si niečo schovám. Po Grandhoteli Budapešť mi ale zostávajú aj knihy Stefana Zweiga, ktorými som sa pri písaní scenára inšpiroval.





Vy ste čiastočne adaptoval predslov k románu Netrpezlivosť srdca, však?
V tom predslove je náhodné stretnutie v reštaurácii, ku ktorému dôjde aj na začiatku môjho filmu, a hlavne je v nej ukrytý celý princíp rozprávania vnútri ďalšieho rozprávania, na ktorom celá snímka stojí. Tento trik je zvlášť účinný a skvele nastoľuje atmosféru. Ostatne Zweig ho nie náhodou použil aj vo svojich novelách. Z tých už som ale nič konkrétneho nebral. Rovnako ako väčšina Američanov som Zweiga nepoznal, dokiaľ nakladateľstvo Pushkin Press asi pred ôsmimi rokmi nezačalo znovu tlačiť jeho diela. Okrem Netrpezlivosti srdca som takto objavil aj Zweigovu skvelú autobiografiu nazvanú Svet včerajška.

Čo sa vám na nej páčilo?
Asi to, čo je v jadre celého filmu, ten pocit miznúceho sveta starej európskej monarchie  ktorý na mňa dýchol aj vo Zweigovej korešpondencii so spisovateľom Josephom Rothom. Dlho som napríklad váhal, či by hrdina môjho filmu nemal spáchať samovraždu podobne, ako to nakoniec v brazílskom exile počas druhej svetovej vojny urobil sám Zweig, ale potom mi to prišlo veľmi temné. Od začiatku som počítal s tým, že keď sa tentoraz inšpirujem európskymi dejinami 20. storočia, natočím jednoducho temnejší film  Ale vyliezla z toho zase skôr komédia.

Vo filme figuruje aj rok 1968, len na obzore nie sú žiadne tanky.
Toto všetko sú útržky informácií a udalostí  ktoré divák pozná alebo si napríklad dohľadá. Chcel som, aby v Grandhoteli Budapešť boli, ale už mi nešlo o to, aby som rekonštruoval skutočné dejiny. Preto sa celá snímka odohráva vo fiktívnom svete.
V prvom rade mi ide vždy o to, aby som stvoril funkčný film a nejako sprostredkoval ten pocit, ktorý na začiatku mám. Preto náš hotel nie je skutočným budapeštianskym hotelom a preto sa snímka neodohráva jednoznačne v Česku alebo v Maďarsku. Skôr je to celá tá éra, natočená, ako by ju niekedy medzi oboma svetovými vojnami mohol natočiť nejaký Američan.





Napríklad režisér Ernst Lubitsch, ktorého označujete za svoj ​​vzor?
Lubitschove filmy Obchod za rohom a Byť, či nebyť majú presne tú náladu, ktorú som chcel zachytiť v Grandhoteli Budapešť. Ale podobne točil režisér Billy Wilder a vôbec celá generácia filmárov, ktorí si už dávno pred sedemdesiatymi rokmi písali svoje vlastné scenáre. Medzi ne počítam náhodne Johna Hustona a Prestona Sturgessa alebo Josepha Mankiewicza. Technicky vzaté síce taký Billy Wilder vždy nesedel za písacím strojom, ale predstavujem si, ako asi obchádza miestnosti a diktuje  čo sa v ktorej scéne stane. Z jeho filmov potom tento autorský dotyk cítite, nech je to Sunset Blvd. alebo Poistka smrti. Keď som pri písaní Grandhotela Budapešť vymýšľal protagonistu, hotelového recepčného, ktorého hrá Ralph Fiennes, inšpiroval ma jeden starý znám , ktorý sa s Wilderom stýkal a neustále mi o ňom rozprával. Okrem iného o jeho zbierke obrazov, v ktorej boli aj diela Egona Schieleho. Tak sme jedného takého Schieleho zapracovali aj do Grandhotela Budapešť.

Máte obľúbenú wilderovskú scénu?
Asi tú z filmu Byt, kde sa herečka Shirley MacLaine pokúsi spáchať samovraždu. Z toho, čo si hovorí s postavou Jacka Lemmona a ako sa k sebe správajú, ide nevýslovný smútok. Ako sa im to všetko nepodarilo a v ako zúfalej situácii sa ocitli. Wilder to natočil tak presvedčivo, že sa musíte držať , aby ste im nevyrazili na pomoc.

Skúsili ste podobnú scénu niekedy natočiť?
Keď som mal desať, otec mi kúpil kameru Super 8mm značky Yashica. Ako prvý som s ňou natočil pokračovanie môjho druhého najobľúbenejšieho filmu po Hviezdnych vojnách, čo bol Indiana Jones a dobyvatelia stratenej archy. Zachoval som všetky postavy a vo výsledku to malo myslím dve a pol minúty. Našťastie mi všetky tieto detské filmy neskôr niekto ukradol z kufra auta, keď som študoval na Texaskej univerzite, takže sa za ne dnes nemusím hanbiť. Od tej doby už sa filmami, ktoré nakrútili iní, len inšpirujem.

V prípade Grandhotela Budapešť  napríklad aj starými bondovkami?
Na začiatku posledného dejstva je scéna, ktorá priamo odkazuje na bondovskú naháňačku na lyžiach vo filme V tajnej službe Jej Veličenstva. Postavili sme kvôli nej dokonca aj časť bobovej dráhy, akurát to celé bolo robené animačnou technikou zvanou stop - motion s miniatúrnymi bábkami. Myslím, že sme pri tom dokonca počúvali aj tú pôvodnú bondovskú hudbu od skladateľa Johna Barryho.

Daniel Konrád, ihned.cz