V Mexiku dnes zomrel kolumbijský spisovateľ Gabriel José García Márquez, mal 87 rokov. Smrť slávneho spisovateľa potvrdila na svojom účte na sociálnej sieti Twitter tiež hovorkyňa rodiny Fernanda Familiar, informovala agentúra Reuters. "Mercedes, Rodrigo a Gonzalo, dovoľte mi, aby som vyjadrila svoj najhlbší smútok," napísala a menovala pri tom najužšiu Márquezovu rodinu.
Márquez strávil začiatkom tohto mesiaca niekoľko dní v nemocnici kvôli infekcii pľúc a močových ciest a dehydratácii. Rodina po jeho prepustení oznámila, že zdravotný stav spisovateľa je síce stabilný, ale jeho kondícia je "krehká", pretože hrozí riziko komplikácií. Mexický denník El Universal pred niekoľkými dňami napísal, že slávny Kolumbijčan má rakovinu a vzhľadom k svojmu veku dostáva len prostriedky na zmiernenie bolesti. Odvolávali sa na spoľahlivé zdroje, podľa ktorých choroba zasiahla pľúca a pečeň. Márquez podľa vyjadrenia rodiny rakovinu už raz v roku 1999 prekonal.
"Život nie je to, čo človek prežil, ale čo si z neho pamätá a ako si to pamätá, aby o tom mohol rozprávať," stojí v záhlaví vlastnej autobiografickej spovede nobelistu Gabriela Garcíu Márqueza nazvanej Žiť, aby som mohol rozprávať. V jeho osobe zomrel nielen najvýraznejší predstaviteľ magického realizmu (akokoľvek zďaleka nie všetky jeho knihy definíciu žánru napĺňajú), ale práve aj strojca tých najčarovnejších príbehov, ktoré dodnes zajmú gymnazistov, filmových režisérov aj "profesionálne" vášnivých čitateľov.
Narodil sa 6. marca 1927 v kolumbíjskom meste Aracataca. Ako najstaršieho z dvanástich súrodencov ho vychovávali jeho starí rodičia, ktorí mali na jeho tvorbu značný vplyv. Jeho starý otec bol plukovníkom na strane liberalistov v kolumbijskej občianskej vojne a stará matka mu rozprávala príbehy z čias Banánovej revolúcie. Ťažko nachádzal vzťah k otcovi, jeho miesto príliš dlho zaujímal starý otec. Traduje sa aj historka, v ktorej ho jeho otec takmer násilím dovliekol v štrnástich rokoch do nevestinca v Baranquilly, kde ho nechal "znásilniť" prostitútkou, aby sa z chlapca stal muž. Tento muž nastúpil v roku 1943 na bogotské národné chlapčenské lýceum a už o rok neskôr mu významné kolumbijskej noviny ako jednému z najlepších študentov začali tlačiť prvé básne.
Neskôr začal v Bogote študovať právo. Zlom nastal, keď Márquez objavil Kafku. Pod dojmom z jeho Premeny napísal v roku 1947 svoju prvú poviedku a z nedoštudovaného právnika sa tak nestal básnik, ale prozaik. Avšak prozaik s ťažkými začiatkami. Po zdrvujúcej kritike od vydavateľa, ktorému ponúkol rukopis svojho prvého románu, sa dlho živil ako obchodný cestujúci, príležitostný kritik a novinár.
Od roku 1948 bol novinárom a dopisovateľom rôznych provinčných novín. Ako spravodajca významného bogotského listu El Espectador pôsobil v Európe i na revolučnej Kube. V päťdesiatych rokoch napísal niekoľko poviedkových próz s ktorými nebol veľmi spokojný, a tak sa pustil do písania filmovej kritiky, v Ríme dokonca vyštudoval réžiu.
V roku 1955 vyšiel jeho prvý román Opadané lístie v malom bogotskom vydavateľstve potom, ako ho v prvom odmietli. Neskôr písal scénare a až v roku 1967 sa dostavil veľký literárny úspech. Napísal dielo Sto rokov samoty, za tri roky sa predalo víac než pol milióna výtlačkov. Táto kniha mu priniesla dlho očakávanú slávu a peniaze, ktoré mu umožnili venovať sa písaniu. Medzitým sa začal aktívne zapájať aj do politického diania.
Už ako známy a úspešný autor navštívil v roku 1968 Prahu. Ostro nesúhlasil s augustovou okupáciou a stretol sa tu s Milanom Kunderom, údajne vraj v saune, aby neboli odpočúvaní. Napriek tomu bol až do svojej smrti vytrvalým stúpencom politiky Fidela Castra. Dokonca tak silným, že sa kvôli svojmu názoru rozišiel aj s priateľom (tiež nobelistom) Mariom Vargasom Llosom.
Literárny význam Gabriela Garcíu Márqueza je obrovský. Je to jeden z najvýznamnejších svetových autorov, strojca obyčajných osudov vinúcich sa okolo veľkých tém lásky, samoty i smrti, čarodejník, ktorý troskotal romány do tisícok epizód skladajúci pestrú latinskoamerickú mozaiku. Napísal šesť veľkých románov, novely, desiatky poviedok. V roku 1982 dostal Nobelovu cenu za literatúru a peniaze použil na vytvorenie vlastného denníka „El Otro“.