Sídliskový sen vznikal viac ako 8 rokov. Za ten čas sa režisérovi podarilo získať si dôveru rodiny Patrika „Rytmusa“ Vrbovského, ale aj jeho nahnevať tak, že sa nakrúcanie zastavilo. Film je však na svete a je už v kinách.
Ako si dnes spomínate na začiatok celého projektu spred asi 9 rokov?
Išlo to, samozrejme, postupne, prichádzali rôzne otázky, na ktoré som hľadal odpoveď. Zistil som, že Paťo nevie rómsky, tak som sa pýtal, ako je to možné, keď všade spieva, že je Róm, všetky diskusie plné nenávisti si z prvej línie „zlízne“ vždy akoby za všetkých Rómov na svete, a on pritom akoby ani nebol Róm – na to vlastne odpovie film. Druhá otázka sa vynorila v rokoch 2008 až 2009, keď som prišiel na sídlisko v Piešťanoch, hľadal som na zvončeku Vrbovský-Vrbovská, ale žiadne také meno tam nebolo. Nikto v jeho najbližšej rodine sa totiž tak nevolá. Zaujímalo ma teda, ako to vlastne je. V roku 2010 som bol so štábom na koncerte v Přerove a bol som svedkom, ako sa jeho mama asi po 15 až 20 rokoch stretla so svojím bývalým manželom a Patrik so svojím otcom. Vtedy som si ešte nemyslel, že je to až taký univerzálny príbeh, že všetci prežívame podobné veci vo svojich rodinách. Ale zistil som, že to tak je a práve tá univerzálnosť bol jeden z dôvodov, prečo sme do toho šli.
Počas nakrúcania ste mali aj nezhody a načas sa zastavilo, v akom vzťahu ste teda boli ako režisér a hlavný protagonista?
Ani po skončení filmu nie sme blízki priatelia, ten vzťah bol skôr pracovný. Navzájom sme sa rešpektovali, niekedy, keď boli problémy, to bol rešpekt len z jednej strany, ale myslím si, že je to správne – keď režisér mapuje život niekoho druhého a bol by jeho veľkým fanúšikom, vzniklo by asi niečo iné. Ten odstup tomu pomohol.
Prečítajte si aj:
Recenzia: Film o Rytmusovi nie je strata času. Ide hlbšie, ako by ste čakali
Rytmus v HNtelevízii: Končím jednu etapu života. Film som nerobil pre peniaze
Film o Rytmusovi má nábeh na rekord. Porazil aj Demitru
Čo bolo pre vás najťažšie?
Bude to možno znieť ako klišé, ale základ všetkého bolo získať dôveru rodiny. Predsa len podpíšu práva na všetko, čo natočím, a je potom na mne, čo z toho pôjde von. Nebolo to jednoduché, každý má vo svojej rodine nejakú trinástu komnatu a zrazu príde nejaký cudzí človek a začne ju otvárať. Trvalo to, kým som sa stal akýmsi členom Vlastinej rodiny. Lebo vlastne celý film je o rodine mamy Vlasty, Rytmus si ešte len svoju rodinu buduje.
Neuvažovali ste dať do filmu aj vzostup jeho kariéry, vystúpenia, albumy a pod.?
Neuvažoval. Práveže je to zámerne robené takto. O jeho kariére sa už popísalo veľa, vzniklo veľa videí a je už vyrozprávané. Ani jeho najbližší spolupracovníci ako Ego a Anys z Kontrafaktu tam nepovedia ani jedno slovo, chcel som film o niečom inom, aby ľudia odchádzali z kina a napísali esemesku svojmu otcovi alebo svojej mame. Tomuto cieľu by tá kariérna línia nepomohla. A vnímavý divák vidí, že sa tam tá kariéra aj tak deje.
Boli tam tiež scény, kde bol konfrontovaný s názormi svojej rodiny a nesúhlasil s nimi...
... rozhovory s rodinou trvali hodiny a je ich tam len pár. Bolo pre nás zložité vybrať také, ktoré by o jeho tvári a charaktere povedali najviac, ktoré by ukázali vzťah k rodine, ku kariére, k peniazom.
Je podľa vás teda Rytmus úprimný?
Je. Je to jeho marketing. Nemôže nebyť úprimný, lebo inak by sa mu to hneď vrátilo. Keď začal pred 20 rokmi rapovať, povedal, že je Róm. Povedal, že by ho to dobehlo – „budem na pódiu a slávny a budem rozprávať, že som Kurd alebo čo?“ Hovoril teda pravdu. Je veľmi málo slov, ktoré povie iným slovosledom alebo inou intonáciou. Po ôsmich rokoch trošku cítim, že mi niečo povedal krajšie, niečo miernejšie, niečo ostrejšie, teda zónu, kde nepustí nikoho, má, ale neúprimný je málokedy.