Sting sa vracia po 10 rokoch. S muzikálovým albumom

Keď sa renomovaný skladateľ vráti po desiatich rokoch na scénu s novým albumom, očakáva sa od neho viac, ako je v ľudských silách. To teraz platí aj o Stingovom novom albume Last Ship. Aj keď s ním dieru do sveta neurobil, nakrútil poctivú kolekciu, ktorá ľahko rezonuje s neofolkovým prúdom, ktorý v mladšej generácii reprezentujú hlavne Mumford & Sons.

Nebolo žiadnym tajomstvom, že posledný pôvodný album Sacred Love, hoci jedna z piesní získala cenu Grammy, vnímal Sting ako umeleckú porážku, ako príliš rozptýlenú kolekciu nekompaktného materiálu . V nasledujúcich rokoch skúšal kadečo, aby sa z tvorivej krízy dostal: aktualizáciu renesančnej hudby, nepresvedčivé vianočné nahrávky, symfonickú adaptáciu svojich najväčších hitov. Všetko odnikiaľ nikam. Na krátky čas oživil The Police, ale nikdy nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky, takže z toho bol tiež osobný neúspech. Vlastne aj Last Ship je pokus ísť niekam ďalej, pretože piesne z albumu sú základom väčšieho útvaru, muzikálu, ktorý čaká budúci rok premiéra na newyorskom Broadwayi.



Speváci z jedného kraja

Ústrednou témou inscenácie i piesní má byť zánik kedysi veľkej pýchy britského priemyslu - lodiarstva. Inšpirácia osudom rodného mestečka Wallsend pri Newcastle v severozápadnom Anglicku je evidentná a v skladateľovi vyvoláva rad elegických spomienok na detstvo a mladosť, ktoré vrcholia veľmi osobnou I Love Her But She Loves Somebody Else.

Divadelné vyznenie môže byť samozrejme iné, ale Stingove piesne na albume sa ekonomického problému regiónu dotýkajú skôr symbolicky - lode sú tu mnohovrstevným symbolom alebo katalyzátorom mnohých tém. Života a smrti, zmyslu viery a odcudzenia, lásky a odvahy. Sting ich završuje so starostlivou eleganciou a snaží sa vyhýbať veľkým slovám, aj keď pocitu istého krasodušstva tým nezabráni.

Z úvodnej titulnej piesne urobil biblický apokryf a väčšina ostatných skladieb vyznieva ako vnútorné monológy rôznych postáv. Niektoré z nich sa pokúša odlíšiť prostredníctvom špecifických nárečových prvkov. Tam, kde sám na rozlíšenie postáv nestačí, angažuje iných spevákov, okrem iného spievajúceho herca Jimmyho Naila, ktorý hral Juana Perona v Madonninej Evite, folkovú speváčku Becky Unthank a speváka AC/DC Briana Johnsona, aj keď toho len na bonusovom albume. Neprekvapí, že všetci pochádzajú z rovnakého kraja ako Sting.

Intímny muzikál

V porovnaní s miestami hrmotne a multikultúrne znejúcou Sacred Love je Last Ship intímny počin, čo v súvislosti so scénickým prevedením vyvoláva množstvo otáznikov. Muzikál môže byť len ťažko kolekciou do seba zahĺbených piesní.
Sting sa tentoraz zbavil experimentov s arabskou hudbou a do sveta world music zabrúsi len v piesni As Yet, ktorá keby vznikla v päťdesiatych rokoch, tak je dnes pevne umiestnená v kategórii obdivovaných a jazzmanmi neustále obohrávaných štandardov.

Last Ship by si zaslúžilo podtitul keltský muzikál. Väčšina skladieb vychádza z anglického, škótskeho a írskeho folklóru. Niekedy inštrumentovaného skôr do stredovekého zvuku, niekedy naopak pripomínajúceho povestných The Pogues. Sting s chuťou cestuje storočiami. Pokojne siahne po valčíčku ako zo začiatkov kinematografie, kým rodinné tradície ospevujúca Dead Man 's Boots mohla vzniknúť v nejakej hippie kapele zo šesťdesiatych rokov minulého storočia. Folklórnom vplyvom je podriadená aj inštrumentácia. Sting s Domenikom Millerom hrajú väčšinou na akustické gitary, počujeme veľa fúkacej harmoniky. Rockovej rytmiky a elektrifikovaných nástrojov je len poskromne a Sting ich využíva hlavne k pozvoľnej gradácii niektorých songov. Akustická podoba väčšiny skladieb dáva albumu mäkkú, zasnenú atmosféru, až rozprávkový pohľad do sveta, ktorý ako keby nikdy nebol.

Je zaujímavé, že pred štyrmi rokmi nakrútil Stingov generačný druh Mark Knopfler podobnú, miestami tiež keltsky strihanú a do minulosti Albionu zahľadenú dosku Get Lucky, v ktorej sa objavuje podobná námornícka tém. Kto vie či sa predstavitelia mladších britských hudobných generácií raz podobne ako oni vrátia k apoteóze zlatých časov predthatcherovského Anglicka? Alebo sú dnešní šesťdesiatnici poslednou generáciou, ktorá na krásne časy v pravom slova zmysle Veľkej Británie spomína?