Jeho Morituli Te Salutant, Anděl či Bratříčku, zavírej vrátka sa stali nesmrteľnými rovnako ako jeho meno. Po návrate z exilu sa však veľmi rýchlo stal nepohodlným vďaka svojím vyjadreniam na adresu vlády a politickej situácie. S jeho typickou napoly zlomenou cigaretou v drevennej špičke a so šibalsky privretými bystrými očami by dnes, podľa jeho dlhoročnej priateľky, zrejme povedal: „Měli jste mě líp poslouchat lidičky, dobře vám tak!“ Karel Kryl by 12. apríla oslávil 68 rokov.
Smutný klasik
Nahnevaný, smutný a veľmi kritický. Jeho nekonformnosť totiž nespočívala primárne v kritike socializmu. Kritika bola na mieste vždy, keď krajina podľa neho nekráčala správnou cestou. A to sa v Československu, na počiatku 90-tych rokov, dialo pomerne často.
Keď si Karel Kryl po Nežnej Revolúcii uvedomil, že ho ľudia vnímajú ako žijúceho klasika pochopil, že sa budú cítiť podvedení keď zistia, že aj on má svoje chyby. Tvrdil, že žijúci klasici sa dostávajú do úlohy mŕtvoly od ktorej sa očakáva, aby hovorila len to, čo nenarušuje jej pomník. To však robiť odmietal, za čo si vyslúžil nielen kritiku národa, za ktorý celý čas bojoval, ale aj klesajúci počet fanúšikov na koncertoch.
Český novinár Miloš Čermák, ktorému Kryl v roku 1993 poskytol rozsiahly rozhovor Půlkacíř vydaný aj knižne, hovorí, že Kryl bol na začiatku deväťdesiatych rokov kritizovaný, pretože jeho vyjadrenia prišli skoro: „V Nemecku, odkiaľ prišiel, je bežné, že keď politici robia niečo zle, tak musia znášať kritiku. Ak urobia niečo dobré vyslúžia si aj pochvalu. My sme mali pocit, že nových politikov kritizovať nechceme, pretože boli stokrát lepší, ako komunisti. Vtedy sa nám totiž plietli pojem režim a pomery, a preto sa nám nepáčilo, keď Kryl niečo namietal.“
https://www.youtube.com/embed/ooSMjpT_pAY
Keď sa v roku 1994 Karel Kryl nakoniec rozhodol, že definitívne zostane v Českej republike, zomrel na infarkt. Na priečelí Vinohradského divadla sa vraj v ten deň odlomilo krídlo anjela.
Prší a venku se setmělo
Tato noc nebude krátká
Beránka vlku se zachtělo
Bratříčku! Zavřel jsi vrátka?
Písek je bílý, jak paže Daniely...
Počas Pražskej jari bol zamestaný v Československej televízii ako asistent scény. Práve v tomto období naviazal užitočné kontakty, ktoré mu neskôr veľmi pomohli: „Naivne sme verili, že niečím podobným nakazíme okolné krajiny, že zlomíme komunizmus.“ O okupácii sa dozvedel u rodičov na chate. Na prechádzke po lese spozoroval na oblohe skupinový objekt. O pol hodinu neskôr sa z rakúskych správ dozvedel o okupácii Československa. Jeho reakciou na príchod vojsk Varšavskej zmluvy bola skladba Bratři.
Neskôr napísal ešte slávnejšiu Bratříčku, zavírej vrátka. Piesne začali rotovať v rozhlasovej hitparáde, no pre ich antikomunistický obsah boli po čase zakázané. Okupácia, ktorá mala pre jeho život osudné následky, mu paradoxne pomohla najviac - začal účinkovať v televízii a rozhlase, v divadle Semafor a Lucerne, prijali ho na Filmovú a televíznu fakultu Akadémii múzických umení v Prahe. Pri jednom zo zájazdov sa stretol aj so svojou dlhoročnou priateľkou Danielou Bakerovou. Tá sa s ním skamarátila v Brne, keď ho uvidela sedieť v daždi s gitarou v ruke. Ten istý týždeň zložil Kryl svoju slávnu Morituri te Salutant, v ktorej herečke vzdal hold refrénom: „Seržante, písek je bílý, jak paže Daniely“. Rok po prevrate odišiel do Waldecku na pesničkársky festival. Po dvoch týždňoch požiadal o politický azyl.
Seržante písek je bílý
jak paže Daniely
Počkejte chvíli!
Mé oči uviděly
tu strašně dávnou
vteřinu zapomnění
Seržante! Mávnou
a budem zasvěceni
Morituri te salutant
Morituri te salutant
Koníček v kúte
Sympatizoval s Nežnou revolúciou a v Nemecku zbieral informácie o prevrate. Keď sa v novembri 1989 vrátil na humanitárne víza do Československa a odohral 30 koncertov, vravel o „najkrajšom týždni svojho života“. Kryl začal do Československa dochádzať. Tu sa však čoraz viac stretával s nepochopením. „Karel bol na roztrhanie, precestoval celú republiku. Narýchlo odišiel do Nemecka a dejiny sa valili a on nestíhal.
Veľmi túžil byť prospešný a upozorňoval na zrady prerodu z diktatúry komunizmu na demokratické ideály. Málokto ho ale pozorne počúval - otravoval tým „konečne slobodných“ ľudí. Postupne začal byť nervózny a urazený, zahnaný ako koníček v kúte. Ovládla ho skepsa a kopal na všetky strany. Jeho verše, tie neobyčajné a trefné metafóry, sa kamsi zatúlali a všetko zahalil tmavý mrak. Dejiny si kráčali svojim smerom a on ich už nedokázal usmerniť.“
https://www.youtube.com/embed/c2bTX36Ok4o
V tlači sa začali objavovať prvé protikrylovské články a po vydaní platne Monology, Kryl podľahol sklamaniu. Začalo ubúdať aj listov od fanyniek, aj publika na koncertoch. Daniela Bakerová sa snažila spolu s ním hľadať riešenie: „Vtedy som mu navrhla, že z jeho milostnej, nikdy nezhudobnenej, poézie, ktorú malokto poznal, by sme mohli urobiť predstavenie. Krylova poézia je výsostne „chlapská“ a ja som bola len jeho alter ego - odpovedala som mu jeho vlastnými veršami na otázky, ktoré si sám kládol. Zafungovalo to.
Prekvapivo si však nechcel sám napísať spojovaciu hudbu. Pochopila som, že Karel je predovšetkým spievajúci básnik, s mimoriadnym zmyslom pre rými a syntaxiu. Keď sa „Dvě půle lunety aneb rebelant o lásce“ nahrávali na platňu, excelentnú hudbu nám zložil Marián Varga a tak sa stretli v tomto projekte dve úžasné osobnosti, žijúce legendy. Bol šťastný.“
Legendou sa opäť stal až po svojej smrti. V deň pohrebu sa pred kostolom sv. Markéty v Břevnove tlačil mnohotisícový dav. Podľa Čermáka „bol výnimočný svojím osudom. S tým, o čom spieval, sa dokázal stotožniť každý. Hovoril o tom, na čo sme sa všetci báli čo i len pomyslieť. Ani o Bobovi Dylanovi sa nedá povedať, prečo sa stal ikonou. Jednoducho - správne načasovanie.