Exkluzívne z Berlinale: zvíťazili antiglobalizačné filmy

Neboli to filmy, nakrútené v angličtine s pomocou mnohých finančníkov, sponzorov a investorov z niekoľkých krajín sveta, nebol to ani nemecký western natočený v Kanade, ale lokálne filmy s domácou príchuťou, ktoré tento rok v Berlíne pozbierali hlavné ceny. Porota zložená z členov z troch kontinentov dala prednosť príbehom, ktoré sa - podobne ako nedávny víťaz festivalu v Rotterdame, slovenský film Môj pes Killer - zdržujú na jednom mieste, ktorých hrdinovia sa pohybujú okolo miesta svojho bydliska a ktorých príbehy prináša všedný deň.

Rumunský film Pozícia dieťaťa (réžia Calin Peter Netzer podľa scenára Razvana Radulescu) získal Zlatého medveďa. Film nadväzuje na tradíciu rumunských tragikomických príbehov, ktoré už niekoľko rokov milujú všetky medzinárodné festivaly. Vlna surových rumunských filmov prišla pred rokmi do Cannes v podobe filmu Smrť pána Lazarescu. Od tej doby tragikomické a zemité rumunské témy zaujali festivalový okruh ako máločo iné. Pozícia dieťaťa je portrét dominantnej matky a jej syna, ktorý vo vysokej rýchlosti zrazí na ceste štrnásťročné dieťa. Dieťa zomrie. Matka cestného piráta sa rozhodne bojovať, aby nemusel ísť do väzenia. Je však ťažké povedať, či chráni syna z lásky alebo či bojuje čisto len kvôli sebe. Napríklad v čase, keď ide svedčiť na políciu, si so záujmom prezerá kožuchy za výkladom obchodu. Jej syn ju ignoruje a zdá sa, že medzi matkou a synom žiadny vzťah nefunguje. Matku hrá Luminiţa Gheorghiu, známa už z filmu 4 mesiace, 3 týždne a 2 dny Christiana Mungiu.

"Tento film má možno trochu lepšie vyhliadky než iné rumunské filmy, ktoré končia len v festivalovom okruhu," hovorí režisér filmu Peter Netzer. "Do príbehu sme so scenáristom vložili veľa skúseností zo vzťahu s našimi matkami. To ale samozrejme neznamená, že je to naša osobná spoveď. Príbeh je fiktívny. Riešenie matky je nakoniec prekvapivé - prehovorí si s matkou zabitého dieťaťa a je to úprimné vyznanie. V tomto prípade ani nemohla inak, pretože obe svojím spôsobom stratili dieťa, jednej zahynul syn pri nehode, druhá ho stráca teraz v spore medzi matkou a synom."



Režisér Calin Peter Netzer so Zlatým medveďom.


Strieborného medveďa - veľkú cenu poroty - dostal bosniansko-slovinský film Epizóda zo života zberača železa v réžii Danisa Tanoviča. Film dostal aj Strieborného medveďa za najlepší herecký výkon Nazifa Mujica, ktorý hrá vo filme sám seba. Ide o unikátny prípad, kedy si neherec odnáša z Berlína jednu z najvyšších cien. Film je surovým príbehom dvoch bratov - Rómov. Zarábajú si predajom šrotu z vrakov áut, ale Nazif sa dostane do situácie, z ktorej niet úniku. Má zaplatiť za operáciu svojej nepoistenej ženy. Film sa odohráva v deprimujúcich kulisách rómskej osady, kde sliepky hrabú v odpadkoch, kúri sa drevom ukradnutým z lesa, všetci sú stále doma, pozerajú na televíziu a nikto nemá žiadnu prácu.



Neherec Nazif Mujic s cenou pre najlepšieho herca.


Ďalším oceneným filmom je čílska Gloria (Strieborný medveď za ženský herecký výkon) v réžii Sebastiána Lelio. Paulina García tu hrá päťdesiatosemročnú ženu, ktorá žije sama a rada by žila zase s niekým. García dokázala zahrať svoju rolu nekompromisne, zároveň pôsobí ako zraniteľná, ale nechce z boja o samotu vyjsť ako porazená. "Tieto ženy majú pred sebou obrovské dilemu," hovorí režisér filmu. "Gloria patrí k poslednej latinskoamerickej generácii, ktorej vychovanie bolo čisto v štýle manželstvo a rodina. A keď sú zrazu deti vonku z domu a manželstvo sa rozpadne, tieto ženy sú zrazu na svete úplne samy a všetko sa im rúca. Žijú vo svojom vlastnom, doposiaľ neprebádanom svete a ja som chcel tento svet preskúmať. Už keď som bol malý, spievala si moja mama svoje obľúbené pesničky v aute. Bolo to dojemné - žena ide vo svojom malom aute veľkým neosobným mestom a vyspievava svoj život, svoje nádeje a sny - tak ako Gloria."






Strieborného medveďa za najlepšiu kameru dostal prvý kazašský film, ktorý v Berlíne kedy súťažil. Lekcie z harmónie v réžii Emira Baigazina rozpráva o štrnásťročnom chlapcovi, ktorý v škole musí obstáť v bojoch medzi rusofilnými a islamskými žiakmi a medzi malými teroristami a je zjavne vidieť, že by chcel žiť v lepšom svete, ako môže. Preto zabíja aspoň chrobáky - zostrojuje špeciálne elektrické kreslá, pomocou ktorých chrobáky zabíja. Nakoniec sa na elektrické kreslo skoro dostane sám. Príbehy s polodokumentárnou patinou, príbehy lokálnych ľudí medzi neomietnutými domčekmi a kurníkmi zaujali Berlín najviac. A boli to príbehy ako sa patrí krušné a smutné.

Jediným antidepresívnym filmom, ktorý v súťaži obstál a odniesol si cenu, bol americký nezávislý film Prince Avalanche. Film hovorí o dvoch cestároch, ktorí v pustatine opravujú značenie. Film pre mnoho účastníkov festivalu znamenal to najlepšie, čo tento rok súťaž priniesla.

Súťaž berlínskeho festivalu tento rok bohužiaľ stratila svoju obvyklú silu. V Berlíne vždy hrali prím politické filmy, ale jediný naozaj politický film - Pardé iránskeho režiséra Jafara Panahiho - bol sklamaním. V súťaži sa objavili druhoradé americké filmy ako napríklad Vedľajšie účinky Stevena Sodebergha. Bolo tu veľa pseudotelevizních filmov, ktoré sa odohrávali medzi izbou, spálňou a kuchyňou, filmov bez národnej identity, filmov, ktoré nevzbudili žiadne emócie. Filmov, ktoré zrejme nebudú mať žiadny veľký umelecký ani komerčné efekt. Umelecké objavy, filmy o dilemách dnešného sveta a diela filmárskych autorít sa tento rok v Berlíne vo väčšom množstve neobjavili. Dôležité filmy bežali v Berlíne mimo súťažw. Súťaž Berlinale trpela tento rok krízou identity a pre budúce ročníky ju bude treba nanovo definovať.

spolupracovník HN
Radovan Holub, Berlín