Vojnový premiér. 10. mája 1940 zasadol Winston Churchill do kresla britského ministerského predsedu.
Druhú svetovú vojnu máme často spojenú s niekoľkými základnými udalosťami. Prvý septembrový deň roku 1939 napadli Nemci Poľsko a 22. júla 1941 prekročili hranice "spojeneckého" Sovietskeho zväzu. Po napadnutí Pearl Harboru 7. decembra 1941 vstúpili do vojny Spojené štáty, 2. februára 1943 sa skončila stalingradská bitka a 8. mája 1945 zaviala nad berlínskym Reichstagom sovietska vlajka. Bez ohľadu na ich dôležitosť však existuje aj množstvo menej viditeľných dejov, ktorých význam súčasníci nedocenili okamžite, ale až o trochu neskôr. Jeden z nich -- výmena vlád Jeho Veličenstva Juraja VI. -- sa odohral v Londýne 10. mája 1940.
Zďaleka najlepší plán
Všetko sa to však začalo už o tri dni skôr, keď v dolnej komore britského parlamentu prebiehala debata o neúspechoch britských vojsk pri obrane Nórska proti nemeckej agresii. Ministerský predseda Neville Chamberlain, ktorý z československého pohľadu zohral veľmi podradnú úlohu počas Mníchovskej konferencie, čelil útokom nielen z radov opozičných labouristov, liberálov, ale i vlastných konzervatívcov. Vyčítali mu ústupčivosť, jeho mesiac staré slová, podľa ktorých "Hitler zmeškal vlak", ako i nepodarený pokus dobyť nórsky Trondheim. Jeden admirál loďstva Chamberlainovi dokonca adresoval ostré Cromwellove slová: "Už ste tu sedeli dosť dlho bez toho, že by ste urobili čokoľvek dobré. Odíďte, hovorím vám, a nebráňte nám, aby sme sa vás zbavili. V mene božom, choďte!"
Vláda síce dôveru nakoniec dostala, ale množstvo konzervatívcov sa hlasovania zdržalo či dokonca hlasovali s opozíciou a Chamberlain bol na dne. Jediným schodným riešením bolo vytvoriť tzv. národnú vládu, zloženú zo všetkých troch strán, zastúpených v parlamente. Otázka stála už len tak, kto bude stáť v čele nového kabinetu. V hre boli dvaja -- člen hornej snemovne lord Halifax a prvý lord admirality Winston Churchill.
Keďže Halifax vyjadril pochybnosť, že by ako zástupca Snemovne lordov dokázal vojnový kabinet dobre riadiť, premiérske kreslo zostalo Churchillovi. Nebolo mu to proti mysli, veď ako neskromne napísal vo svojom veľkom diele Druhá svetová vojna: "Takéto vyhliadky ma ani nevzrušovali, ani neznepokojovali. Myslel som si, že by to bol zďaleka najlepší plán."
Plusy a mínusy
Bola to šialená situácia. Nemecko nielen anektovalo či ovládalo svoje satelity v strednej a vo východnej Európe, ale v priebehu ôsmich mesiacov si dokázalo podmaniť aj Poľsko, Dánsko a Nórsko. Spojenecké Taliansko malo v područí Albánsko a Sovietsky zväz si k svojmu obrovskému telu pripojil nielen polovicu Poľska, ale aj tri pobaltské republiky. A práve 10. mája, v deň, keď kráľ poveril Churchilla zostavením vlády, nacistická tretia ríša vtrhla do Holandska, Belgicka a Francúzska.
Churchill, ktorý okrem premiérskeho kresla vládol aj nad ministerstvom obrany, bol zrejme najlepším z možných riešení. Sľuboval síce len pot, krv a slzy, ale práve jeho presvedčenie o nadradenosti slobody nad totalitný režim ho viedli k tomu, že v situácii, keď sa už zdala porážka nevyhnutnou a Británia bola ohrozená z východu i z juhu, odmietol kapitulovať. Napriek jeho rôznym romantickým predstavám Churchillovi nechýbal zmysel pre realitu. Vedel, že ani s odhodlanými letcami Royal Air Force Spojené kráľovstvo na Nemecko nestačí a predpokladal, že skôr či neskôr sa do vojny pridajú aj Spojené štáty.
Kritici Churchillovi ako vojnovému premiérovi vyčítajú niekoľko vecí. Medzi inými jeho presvedčenie, že v záujme zachovania demokracie musí byť pozastavená platnosť niektorých demokratických práv. V Británii bolo cez vojnu prípustné väzenie bez súdu, bola zavedená cenzúra, desaťtisíce Židov, ktorí utiekli pred Hitlerom, bolo internovaných z obavy, že by sa medzi nimi mohli skrývať príslušníci piatej kolóny. Tu je však nutné zdôrazniť, že všetky tieto opatrenia odsúhlasil parlament. Oveľa väčšia výčitka by sa tak mala na Churchilla zniesť za to, že súhlasil s bombardovaním Drážďan začiatkom roku 1945, pri ktorom zahynulo asi 135-tisíc ľudí.