Cenu Oskára Čepana získala Lucia Nimcová (1977). Hoci to bolo pred dvoma týždňami, vrátim sa ešte k udalosti vyhlásenia víťaza. Akcia prebiehala na nádvorí VŠVU na Hviezdoslavovom námestí. Už na pohľad bolo prítomných návštevníkov o niečo menej než pred rokom. Na malom pódiu sa tlačili štyria finalisti a moderátorka, obľúbená mladá slovenská herečka. Neviem, kto bol scenáristom, resp. dramaturgom podujatia, ale z jej úst odznievali okrem rôznych formálnych a povinných fráz napríklad aj podivné konštrukty, ktoré mali výstižne charakterizovať tvorbu jednotlivých adeptov na ocenenie. Zámerom organizátorov evidentne bolo, aby akcia pôsobila nenútene, a pritom nestrácala informačnú hodnotu, zaobalenú do popovejšie ladeného žargónu. Ale veta typu "Patrik Illo má medvedíka, ktorý by si rád zahral tenis" by uviedla do pomykova hádam aj najväčšieho diletanta. Odovzdávanie ocenenia, ktorému by nemala chýbať patričná vážnosť, tak miestami silne evokovalo estrádnu šou tretej cenovej kategórie. A vo finále ju dokonca už ani len nepripomínalo -- reálne sa ňou stalo: vystúpenie štylizovaného dvojníka Cher s cover verziou jedného z jej najznámejších hitov bolo viac než výsmechom. Neviem, kde sa stala chyba, ale možno by bolo dobré zadefinovať si, aký obraz chcú usporiadatelia Ceny Oskára Čepana o podujatí v očiach verejnosti utvárať. Program, ktorý bol zostavovaný evidentne so snahou o nadhľad a "odľahčenie" väčšinou vážne vnímaného odboru, akým je vizuálne umenie, jednoznačne vzbudzoval rozpaky.
Pre mnohých bol jednoznačným favoritom na víťaza Erik Binder (1974), porotu napokon "zlomili" dokumentárne fotografické cykly Lucie Nimcovej (www.luco.sk). Ostáva zagratulovať ocenenej a dúfať, že o rok sa vyvrcholenie tohto podujatia bude uberať azda o niečo sofistikovanejším a dôstojnejším smerom.
Autorka je výtvarná kritička
StoryEditor