Je to ako na detskom ihrisku - zdanlivo sa tu nič závažné neudeje, no pod povrchom sa odohrá nejedna malá dráma či tragédia, ktorá môže ovplyvniť celý život. Aj vo filme režiséra Todda Fielda Malé deti navonok všetko plynie pokojne a pomaly, v malom priestore medzi parkom, kúpaliskom, štadiónom a nemocnicou. V ňom sa stretávajú i míňajú ľudia so svojimi dospelými osudmi aj s detskými traumami a napriek tomu, že už roky vedľa seba žijú, navzájom toho o sebe veľa nevedia. Iba niekoľko povrchných príznakov im zväčša stačí na to, aby vo svojich denných stereotypoch zavreli cudziu či blízku ľudskú dušu do povahovej škatuľky alebo do sadrovej figúrky, ktorá zbytočne nenarúša ten zdanlivý pokoj a nepísané pravidlá života v malej komunite. No ak spod jeho ustáleného povrchu aspoň na chvíľu spontánne vytryskne prejav dlho skrývanej emócie alebo individuálnej traumy, akoby sa do toho dospelého sveta prekvapivo zatúlalo čosi z detských hier. Radosť aj strach, smiech aj ľútosť, bezstarostnosť aj neistota. A my zrazu nevieme, čo s tým... Fieldov film však nie je iba o okamihoch, keď sa dospelí nevdojak správajú ako malé deti. Je aj o malých deťoch, ktoré sú síce v tomto príbehu zväčša v úzadí, pretože na tie svoje príbehy ešte len čakajú. V pomalom, výrazne literárnom rozprávaní (film vznikol podľa románu Toma Perrottu), sa postupne odkrývajú charaktery a rozohrávajú vzťahy, ktoré určite nepatria na detské ihrisko. Okrem skrývanej krutosti a otvoreného sexu sú v nich totiž až priveľmi dospelé pochybnosti i pochybenia v hľadaní vlastnej identity a zodpovednosti nielen za svoj život, ale aj za terajšie a budúce príbehy malých detí. Todd Field o tom rozohral precíznu hru, ktorú sa aj napriek chvíľkovej zdĺhavosti oplatí hrať až do konca. Napokon sa z nej totiž vykľuje prekvapivo dospelý a v tej dospelosti neobyčajne príťažlivý film.