StoryEditor

Otvorená spoveď Ľudmily Ignatenkovej o Černobyle: Utešovali ma, že to nie je milovaný človek, ale rádioaktívny objekt

10.06.2019, 00:00
Autor:
ipip
Svetlana Alexijevičová svojím nenapodobiteľným spôsobom poskladala kroniku nedávnej minulosti, aby tak vytvorila knihu, ktorá je pre nás všetkých varovaním.

26. apríla 1986 o 1:24 zaznela v černobyľskej jadrovej elektrárni séria výbuchov. Bol to začiatok najväčšej jadrovej nehody 20. storočia. Černobyľská katastrofa sa stala jednou z najsilnejších tém, ktorú vo svojej tvorbe spracovala laureátka Nobelovej ceny Svetlana Alexijevičová.

A nielen ona. V poslednom období zaznamenala kolosálny úspech aj svetoznáma miniséria z dielne televízie HBO, Černobyľ, ktorý sa stal najúspešnejším seriálom súčasnosti. Dielo v značnej miere čerpalo aj z knihy Černobyľská katastrofa od Alexijevičovej.

​Práve z jej knihy pochádza aj príbeh, ktorý ilustruje vplyv černobyľskej havárie na obyčajných ľudí. Jedným z nich je Vasilij Ignatenko (v seriáli Adam Nagaitis), dvadsaťpäťročný pripiaťský hasič, ktorý bol o štvrtej ráno jedným z prvých osôb na mieste katastrofy. Popálil sa o kusy grafitu z reaktoru a na mieste dostal smrteľnú dávku radiácie.

Autorka napísala predlohovú kapitolu o ňom po rozhovoroch s jeho ženou Ľudmilou (v seriáli ju hrá Jessie Buckleyová). Pri písaní sa dvadsať rokov po jadrovej apokalypse vracia na miesta, ktoré boli Černobyľom najviac postihnuté, rozpráva sa s ľuďmi, ktorých sa bytostne dotkla a fatálne zasiahla do ich životov.

Pozostalí, hasiči, bývalí zamestnanci – každý z nich má vlastný „černobyľský príbeh“. Svetlana Alexijevičová svojím nenapodobiteľným spôsobom skladá kroniku nedávnej minulosti, aby tak vytvorila knihu, ktorá je pre nás všetkých varovaním najmä do budúcnosti.

​Z knihy sme v spolupráci s vydavateľstvom Absynt vybrali úryvky, venované spovedi Ľudmily Ignatenkovej, manželky Vasilija Ignatenka, jedného z hrdinov černobyľskej katastrofy. Ženy, ktorú stratená láska poznačila na celý život. Pripomenieme si knižné dielo, ktoré svojou nadčasovosťou a odkazom rezonuje dodnes.

Absynt

HN Online vám prináša úryvok z knihy Černobyľská modlitba od Svetlany Alexijevičovej, :

Ľúbila som ho! Ešte stále som ani nevedela, ako veľmi ho ľúbim! Veď sme sa len nedávno vzali, nestihli sme si ešte jeden druhého užiť. Kráčame po ulici. Schytí ma do náručia a zatočí. A bozkáva, bozkáva... Ľudia chodia okolo nás a usmievajú sa.

Klinika akútnej choroby z ožiarenia, zvyčajne to trvá štrnásť dní... Do štrnástich dní človek umiera...

V prvý deň ma v ubytovni celú zmerali dozimetrom. Odev, taška, peňaženka, topánky – všetko akoby „horelo“. A hneď mi to aj všetko vzali. Dokonca aj spodnú bielizeň. Iba mojich peňazí sa nedotkli.

Namiesto toho som dostala nemocničný župan veľkosti päťdesiatšesť namiesto mojej štyridsaťštvorky a papuče veľkosti štyridsaťtri namiesto mojej tridsaťsedmičky.

...

Nakoniec mi vedľa jeho postele pristavili malinkú stoličku. Bolo mu tak zle, že som už neodchádzala ani na minútku. Stále ma volal: „Ľusia, kde si? Ľusenka!“ Volal ma a volal... Iné komory, v ktorých ležali ostatní naši chlapci, obsluhovali vojaci, pretože nemocničný personál to odmietal, žiadal ochranný odev.

Vojaci vynášali misy. Utierali dlážku, menili posteľnú bielizeň... Celkove sa o pacientov starali. Odkiaľ sa tam vzali vojaci? Nepýtala som sa... Iba on... On... A každý deň počúvam: Umrel, umrel... Umrel Tiščura. Umrel Titenok. Umrel... Ako kladivom po temene...

Stolica dvadsaťpäť aj tridsaťkrát denne. S krvou a hlienom. Začala mu praskať koža na rukách, nohách... Celé telo sa pokrylo pľuzgiermi. Keď vrtel hlavou, na vankúši ostávali celé chumáče vlasov... A mne je to všetko také drahé. Milé... Pokúšala som sa žartovať: „Veď je to pohodlné. Nemusíš nosiť hrebeň.“

Čoskoro ich všetkých ostrihali. Jeho som si ostrihala sama. Všetko som mu chcela robiť sama. Keby som to mohla vydržať fyzicky, celých dvadsaťštyri hodín by som sa od neho nepohla. Každej minútky mi bolo ľúto... Minútka, i tej je škoda... (Zakrýva si tvár dlaňami a mlčí.)

Pricestoval môj brat a zľakol sa: „Už ťa tam viac nepustím!“ A otec mu vraví: „Len ju tam skús nepustiť. Prelezie oknom. Po požiarnom rebríku!“

Odskočila som si na chvíľočku, a keď som sa vrátila, vidím na stolíku pri ňom pomaranč... Veľký, nie oranžový, ale červený. Usmieva sa: „To som dostal. Vezmi si ho.“ A sestrička mi cez záves kýva, že ten pomaranč nesmiem jesť. Ak ležal čo len chvíľku vedľa neho, nesmiem ho jesť ani sa ho dotýkať.

„Veď jedz,“ prosí ma. „Viem, že máš rada pomaranče.“ Beriem pomaranč do ruky. A on za ten čas zatvára oči a zaspáva... Neustále mu dávali injekcie, aby spal. Sedatíva. Sestrička na mňa hľadí s hrôzou. A ja? Som ochotná urobiť všetko, len aby nemyslel na smrť... a na to, že jeho choroba je hrozná, a že sa ho bojím...

Útržky akéhosi rozhovoru... Niekto ma utešuje: „Nesmiete zabúdať, že pred vami neleží váš muž, nie milovaný človek, ale rádioaktívny objekt s vysokým stupňom kontaminácie. Veď nie ste samovrah. Vzchopte sa.“ A ja ako bez rozumu stále opakujem: „Ale veď ja ho ľúbim! Ľúbim ho!“ Spal a ja som mu šepkala: „Ľúbim ťa!“

Kráčam po nemocničnom dvore: „Ľúbim ťa! Ľúbim ho!“ Vynášam misu: „Ľúbim ťa!“ Spomínam na to, ako sme predtým spolu žili. V našej ubytovni... zaspával v noci, držiac ma za ruku. Mal taký zvyk: v spánku ma držal za ruku. Celú noc.

A v nemocnici ho chytám za ruku ja a nepúšťam ho...
Noc. Ticho. Sme sami. Sústredene a pozorne na mňa hľadel a odrazu hovorí:
„Tak by som chcel vidieť naše dieťa. Aké je?“
„A aké meno mu dáme?“
„Tak o tom už rozhodneš sama...“
„Prečo ja sama, veď sme na to dvaja.“
„Nuž, keď to bude chlapec, nech je Vasia a ak dievčatko – Nataška.“
„Prečo Vasia? Jedného Vasiu už mám. Teba! Iného nepotrebujem.“

Ešte stále som nevedela, ako ho ľúbim! On... Iba on... Ako slepá! Necítila som ani klopkanie pod mojím srdcom... Hoci som už bola v šiestom mesiaci. Myslela som si, že to dieťa v mojom vnútri, moja maličká, že je tam chránená. Moja maličká...

O tom, že trávim noci u neho v komore, nikto z lekárov nevedel. Ani netušil. Púšťali ma tam sestričky. Zozačiatku ma aj prehovárali: „Si mladá. Čo si si to vymyslela? To už nie je človek, to je reaktor. Zhoríte spolu.“

A ja som za nimi chodila všade ako psík... Celé hodiny som stála pred dverami. Prosila, prosíkala. A tak mi povedali: „Do čerta s tebou! Ty nie si normálna.“ Ráno pred ôsmou, keď sa začínala lekárska vizita, mi cez záves ukazovali: „Utekaj!“

Na hodinku zbehnem na ubytovňu. A od deviatej ráno do deviatej večer mám povolenie byť pri ňom. Nohy mi až po kolená zmodrali, napuchli, taká som bola ustatá. Moja duša však bola silnejšia ako telo. Moja láska...

Ľudmila Ignatenko, žena zahynutého Vasilija Ignatenka

01 - Modified: 2022-04-26 10:59:45 - Feat.: 0 - Title: Pradivo lží tragédie spred 36 rokov: Ako skončili skutoční vinníci a kto mohol za haváriu v Černobyle? 02 - Modified: 2022-04-26 11:00:11 - Feat.: 0 - Title: Ako sa vyvíjali skutočné osudy preživších aj kľúčových osobností tragédie v Černobyle?
01 - Modified: 2024-11-20 10:17:44 - Feat.: - Title: Riaditeľka Filmového festivalu inakosti: Ministerstvo nám neposkytlo žiadne dotácie, naposledy sa to udialo počas Laššákovej 02 - Modified: 2024-11-17 19:14:27 - Feat.: - Title: Obec Bátovce spustila rozsiahlu rekonštrukciu budovy kultúrneho centra 03 - Modified: 2024-11-17 17:32:48 - Feat.: - Title: Bratislavské Divadlo Aréna otvorilo sezónu v zrekonštruovaných priestoroch 04 - Modified: 2024-11-13 07:15:50 - Feat.: - Title: Cervantesovu cenu za rok 2024 získal španielsky spisovateľ Pombo 05 - Modified: 2024-11-08 23:00:00 - Feat.: - Title: Robte si so mnou, čo chcete. Psychologický experiment odhalil v ľuďoch to najhoršie. A zapísal sa do dejín
menuLevel = 2, menuRoute = style/kultura, menuAlias = kultura, menuRouteLevel0 = style, homepage = false
22. november 2024 05:34