Miniséria Černobyľ televízie HBO si po štyroch epizódach z celkových piatich vydobyla pevné miesto v rebríčku najlepších televíznych diel posledných rokov, uvádzajú Lidovky.
S hodnotením 9,7 bodov (z viac ako 57-tisíc recenzií) na rešpektovanom filmovom serveri IMDB je najlepšie hodnoteným seriálom HBO - prekonal dovtedy kraľujúce Bratstvo neohrozených z roku 2001.
Seriál sa snaží čo najviac držať historických reálií. Je však nutné počítať s tým, že ide o dramatizáciu. Niekde divácky pôžitok jednoducho musel ustúpiť realite. Aj napriek množstvu dostupných štúdií a literatúry je aj dnes ťažké zistiť, čo sa presne v jadrovej elektrárni Černobyľ v roku 1986 stalo, pretože Sovietsky zväz sa snažil čo najviac katastrofu ututlať.
Legasov a tí ostatní
Seriál začína pohľadom na jadrového fyzika Valerija Legasova (Jared Harris) u neho doma, kde rozrušený nahráva svoju výpoveď o explózii v jadrovej elektrárni. Keď ju ukladal do tajnej skrýše, maskovanej za odpadkami, bolo vidieť, že ho Sovietsky zväz necháva sledovať.
Po návrate domov sa vedec obesil. Písal sa 27. apríl 1988, druhé výročie černobyľskej tragédie, ktorej bol Legasov vrchným vyšetrovateľom. Fyzik, ktorý katastrofu mohol vyšetrovať aj vďaka tomu, že černobyľský reaktor typu RBMK-1000 pomohol navrhnúť, bol rehabilitovaný vlastne až posmrtne v roku 1996, keď mu prezident Boris Jeľcin udelil titul Hrdinu Ruskej federácie.
Potom seriál hneď v ďalšej scéne zamieri do minulosti, aby vysvetlil všetko, čo Legasova doviedlo k zúfalému činu.
Je 26. apríla 1986 skoro ráno, hodiny ukazujú čas 1:23:45 (tiež názov prvej epizódy), keď v Černobyle práve exploduje reaktor 4. Tímu operátorov velil Anatolij Stepanovič Ďatlov (Paul Ritter), ktorý si rozsah katastrofy odmietal pripustiť a tvrdil, že vybuchla len chladiaca nádrž.
Vydesení operátori a ich rozhovory sú jedným z najsilnejších miest prvého dielu. Tvorcovia sa v nich hneď na niekoľkých miestach inšpirovali knihou Modlitba za Černobyľ: kronika budúcnosti od bieloruskej spisovateľky Svetlany Alexijevičovej, držiteľky Nobelovej ceny. Niektoré repliky sú vyňaté priamo z knihy.
Trailer k seriálu si pozrite vo videu:
Dianie v elektrárni je inšpirované práve touto knihou. Tvorca minisérie Černobyľ Craig Mazin sa v rozhlasovom podcaste The Chernobyl Podcast priznal k tomu, že s ľútosťou vynechal niektoré príbehové línie z knihy.
Jednou z nich mal byť aj príbeh černobyľského robotníka, ktorý o výbuchu dobre vedel, ale aj tak išiel odhodlane ďalší deň do práce i keď mu muselo byť jasné, že potom pravdepodobne zomrie.
Príbeh obyčajného človeka
Z diela Alexijevičovej pochádza tiež príbeh, ktorý ilustruje vplyv černobyľskej havárie na obyčajných ľudí. Jedným z nich je Vasilij Ignatenko (Adam Nagaitis), dvadsaťpäťročný pripjaťský hasič, ktorý bol o štvrtej ráno jedným z prvých osôb na mieste katastrofy. Popálil sa o kusy grafitu z reaktoru a na mieste dostal smrteľnú dávku radiácie.
Ignatenkov príbeh je jedným z najvernejších v celom seriáli, pretože Alexijevičová napísala predlohovú kapitolu o ňom po rozhovoroch s jeho ženou Ľudmilou (v seriáli ju hrá Jessie Buckleyová).
V rozhovore pre web Bradford Zone herec Nagaitis vyhlásil, že nájsť informácie o Ignatenkovi bolo okrem čerpania z knihy takmer nemožné. Sovietsky zväz totiž hasičov nechal zaznamenať len ako hrdinov a ich ďalšie osudy zamlčoval.
V seriáli sú však nepresne zobrazené bezprostredné radiačné popáleniny hasičov a operátorov elektrárne. "Radiačné popáleniny sa prejavujú až po niekoľkých desiatkach hodín alebo dokonca niekoľko dní po ožiarení," popisovala šéfka českého Úradu pre jadrovú bezpečnosť Dana Drábová v rozhovore pre iRozhlas.cz.
Prosím, zostaňte pokojní
V seriáli je však dobre zachytený fakt, že evakuácia mesta Pripjať začala až 36 hodín po samotnej katastrofe. Minibusy odvážali obyvateľov mesta, ktorí si naivne mysleli, že ide len o krátkodobé premiestnenie. "Prosím, zostaňte pokojní," neustále opakovali reproduktory. Z toho vznikol aj názov druhého dielu.
Druhý diel ešte lepšie predstavil Borisa Ščerbinu (Stellan Skarsgård), podpredsedu sovietskej rady ministrov zodpovedného za energetiku a tvrdého byrokrata. Okrem vedenia komisie krízového manažmentu černobyľskej katastrofy robil to isté ešte v roku 1988 pri zemetrasení v Arménsku.
Legasov v jednej scéne seriálu Ščerbinovi hovorí, že s takou dávkou radiácie sa dostaví do piatich rokov rakovina a oni zomrú. Ščerbina zomrel v Moskve roku 1990, štyri roky po katastrofe.
Postava Uljany Chomjukovej (Emily Watsonová), bieloruskej jadrovej fyzičky, je však naopak kompletne vymyslená. Chomjuková v príbehu zosobňuje celý zástup skutočných jadrových vedcov a fyzikov, ktorí pracovali na tom, aby pravda vyšla najavo.
Práve ona v treťom diele v moskovskej nemocnici vypočúva umierajúcich černobyľských operátorov v snahe zistiť, čo sa v osudný večer skutočne stalo. Je tiež možné, že tu tvorcovia zložili kompliment spisovateľke Alexijevičovej - Chomjuková je jej totiž do istej miery podobná. Rovnako ako ona tiež pochádza z Bieloruska.
Samovražedná misia
Jedným z vrcholných momentov druhého dielu bol výber troch dobrovoľníkov, ktorých úlohou bolo otvoriť prívod vody, vypustiť ju z nádrží a zabrániť tak obrovskému výbuchu so silou štyroch megaton, ktorá by rozšírením rádioaktivity pravdepodobne kontaminovala vodu a jedlo aj v Československu.
Všetkým je jasné, že je to samovražda, a tak zaryto mlčia. Nakoniec sa prihlási Alexej Ananenko (Baltasar Breka Samper), Valerij Bespalov (Philip Barantini) a Boris Baranov (Oscar Dyekjær Giese). Ako pred diváka predkladá seriál, táto trojica naozaj zostúpila pod elektráreň a svoju úlohu splnila.
Hneď prvá scéna tretieho dielu však ukazuje jednu z najväčších dejových nepresností celého seriálu. Aj tak ide o triviálnu vec. Vyššie spomenutí traja dobrovoľníci freneticky stláčajú dynamo, aby mali vo svietidlách dosť svetla na cestu späť.
V skutočnosti však údajne tápali tmou a orientovali sa hmatom vďaka sústave rúrok. To by však pochopiteľne v televízii nefungovalo. Úžasný je však fakt, že všetci traja samovražednú misiu prežili. Ananenko s Bespalovom údajne žijú dodnes. Baranov zomrel v roku 2005.
Operátori elektrárne Leonid Toptunov (Robert Emms) a Alexander Akimov (Sam Troughton) zatiaľ trpeli v moskovskej nemocnici a spolu s nimi aj spomínaný hasič Vasilij Ignatenko a mnoho ďalších zasiahnutých.
Dlhodobé efekty radiácie sú v seriáli vykreslené správne - postihnutému sa po prvotnom popálení a stonaní zdanlivo polepší. Vyzerá to dokonca, že sa z choroby dostal. Potom začne rozpad buniek.
Rozpája sa kostná dreň, rozkladajú orgány a zlyháva imunitný systém. Nepredstaviteľnú bolesť nemožno utíšiť ani podaním liekov, pretože sa v žilách a cievach objavujú diery a krv nemôže lieky roznášať.
Hasič a baníci
Ďalšie dianie medzi Ľudmilou Ignatenkovou a jej manželom Vasilijom pochádza tiež z knihy Alexijevičovej. Ignatenková musela podplatiť personál, aby ju do nemocnice vôbec pustil. Seriálová Ľudmila sa svojho manžela dotýka a drží ho za ruku, zatiaľ čo tú skutočnú lekári - až k nemu, za plastovú zástenu - ísť nenechali.
Keď potom Vasilij zomrel a na konci tretieho dielu je vidieť zložité pochovávanie rádioaktívnych tiel, drží Ľudmila úplne nepochopene mužské topánky. Tu znova ponúka odpoveď kniha - Vasilij Ignatenko mal také opuchnuté nohy, že sa mu nezmestili pri posmrtnom obliekaní do topánok.
Tretia epizóda sa zároveň sústredí na skupinu baníkov z baní v Tule, ktorých úlohou bolo vykopať pod Černobyľom chodbu, pomocou ktorej by pod reaktor dopravili tepelný výmenník, čím sa malo predísť riziku rádioaktívneho zamorenia spodných vôd.
Tekutý dusík do výmenníka však nezháňal Šcerbyna, ako divákovi predkladá seriál. Bol tým poverený Viktor Bryukhanov (v seriáli ho hrá Con O'Neill), manažér celej elektrárne, ktorému za prípadné zlyhanie hrozila poprava.
Tak ako naturalisticky to zobrazil seriál, sa mnoho baníkov skutočne vyzlieklo pri kopaní tunela, horúčava vo vnútri (až 50 stupňov) budovaného tunela bola pri ťažkej manuálnej práci neznesiteľná.
"Svedectvá o tom, ako veľmi boli vyzlečení, sa líšia. Viac ako jeden zdroj však naozaj hovorí o tom, že išli až úplne donaha," opisuje Mazin v The Chernobyl Podcast. Baníci nasadzovali svoj život nakoniec úplne zbytočne, pretože rádioaktívne látky nikdy neprenikli betónovým podložím.
Tepelný výmenník nebol nutný. Zhruba štvrtina baníkov pritom v priebehu nasledujúcich rokov zomrela na rakovinu. A potom sú tu samozrejme malé chybičky, ktorým sa dnes takmer žiadna produkcia nevyhne.
Another scene that gets noticed in Russia. The painting by Ilya Repin depicts Ivan the Terrible shortly after he accidentally murdered his son and heir during a heated argument. Of course, this painting wouldn't have been in the Kremlin. It's been in the art museum for 100+ years pic.twitter.com/v68tTDBEjk
— Slava Malamud (@SlavaMalamud) 26. května 2019
Jednou z nich je obraz ruského maliara Ilju Repina na ktorom cár Ivan Hrozný objíma umierajúceho syna, ktorého sám zabil. Obraz v seriáli visí v Kremli, ale v roku 1986 tam v skutočnosti nemohol byť. Už dlhšie ako sto rokov ho totiž môžu obdivovať návštevníci Treťjakovskej galérie v Moskve.