Redakcia samizdatových Lidových novín vyrobila asi 350 kusov mesačne. Ľudia toto množstvo kopírovaním a opisovaním zvýšili asi na desať tisíc. Lidovky vtedy vychádzali ako mesačník.
Aprílové číslo v roku 1989 prinieslo na titulnej strane ďalší text Václava Havla. Pred tridsiatimi rokmi však nebol dramatik v úlohe autora, ale spovedaného. Bol totiž vo väzení.
Zatknutý bol v januári 1989, keď prišli disidenti položiť kvety k pomníku svätého Václava a pripomenúť čin Jana Palacha, za čo skončili vo väzení, uvádza iDnes.cz. Na konci februára bol odsúdený a zapadli za ním dvere väznice.
Tentokrát to však bolo iné. V rámci režimu bolo už zrejmé, že pomaly pukajú ľady, a tak sa väznitelia k Havlovi správali inak ako pri jeho predchádzajúcom väznení.
Všetko vyvrcholilo o mesiac neskôr, keď vo väzení vydal rozhovor pre samizdatové Lidové noviny. "Odpovede boli skôr zrekonštruované, rozhovor nebol zhotovený priamo z očí do očí," opisuje historik Jan Hron z Ústavu pre štúdium totalitných režimov.
Rozhovor vyšiel aj v nemeckom denníku Frankfurter Rundschau. Tam sa pre zmenu hovorí o tom, že rozhovor bol z väzenia prepašovaný. Havel v ňom odpovedá na to, ako sa má a čo číta vo väzní.
V poslednej odpovedi rozhovoru ďakuje za podporu, ktorej sa mu dostalo po jeho uväznení. "To som si všimol a je to pre mňa dôležitá vec, pretože ma uisťuje, že to všetko k niečomu je, že to má zmysel," uviedol Havel.
Tlak z domova i zo zahraničia viedol k Havlovmu prepusteniu už v máji 1989, o niekoľko mesiacov skôr, než určoval rozsudok. Pokojný rozhovor môže byť aj zaujímavým porovnaním, jeho pravým opakom zas bola dehonestujúca kampaň, ktorú vtedy režim proti Havlovi rozbehol.
Tá vrcholila článkom v Rudom práve článkom Kto je Václav Havel. Článok mal Havla diskreditovať ohováraním o protektorátnej minulosti jeho rodiny a o tisíckach tuzexových korún - bonov, ktoré mu prichádzajú zo Západu za jeho hry.
Texty aj hudba
Prvé samizdaty sa objavili už počas 2. svetovej vojny a šírenie zakázanej literatúry, novín a časopisov pokračovalo aj po roku 1948. Zakázané či cenzúrou nepovolené literárne diela a iné texty tak začali byť opisované alebo inak rozmnožované, a potom rozširované medzi zasvätenými rôznymi spôsobmi.
Samizdaty prepisovali dobrovoľníci na písacích strojoch cez preklepové papiere. Potom sa šírili cez známych a kamarátov a niektoré výtlačky mnohokrát menili majiteľa. Prepisovala sa však napríklad aj poézia - teda tá, ktorej komunistický režim práve neprial. Nešírili sa však len texty, ale aj nahrávky režimom zakázanej hudby.
Veľký vplyv na rozvoj samizdatu mal v roku 1977 vznik Charty 77. Po tomto roku zaznamenalo Československo obrovský nárast počtu samizdatových periodík. Podstatnú úlohu v československom samizdate hrali kontakty s exilom. Zo Západu sa do Československa tajne dovážali knihy a časopisy, od nás sa naopak vyvážali rukopisy a dôležité informácie.
Texty, ktoré u nás oficiálne vyjsť nemohli, boli často publikované v exilových vydavateľstvách. V 80. rokoch fungovala aj "technická" pomoc a do Československa boli pašované počítače a kopírky. Aj tak však stále prevažovalo rozmnožovanie cez kopírovací papier.
Vydavatelia samizdatov často spolupracovali s exilovými vydavateľmi tak, že po prvom samizdatovom vydaní u nás bolo dielo vydané a profesionálne vytlačené v zahraničí. Potom sa zas pašovalo späť za železnú oponu.
Za výrobu a šírenie samizdatov hrozili prísne tresty, v krajných prípadoch aj niekoľko rokov vo väzení za tzv. podvracanie republiky. Okrem literárnej tvorby sa metódou samizdatu vydávali aj odborné publikácie z odborov, ktoré boli pre režim neprijateľné, napríklad teologické a filozofické texty, ale aj ekologické a ekonomické texty.