Aj tak si ten biblický verš budú po zhliadnutí nového filmu Jordana Peel niektorí hľadať, tak prečo ním rovno nezačať: "Preto takto hovorí Hospodin: Zošlem na nich nešťastie, pred ktorým nebudú môcť uniknúť, potom budú ku mne volať, ale nevypočujem ich" - Jeremiáš 11:11.
Na tento verš sa vo filme My priebežne tajuplne odkazuje (napríklad aj tým, že športový komentátor ohlasuje remízu 11:11), nehovorí vo vzťahu k príbehu nič konkrétne ani vysvetľujúce. Skôr tie dva páry jednotiek vyzerajú ako odraz v zrkadle - ako dvojníci. A o to tu ide.
V centre príbehu je spokojná americká rodina na dovolenke, ktorú sa ktosi rozhodne terorizovať. Povedomá žánrová schéma je tentoraz ozvláštnená tým, že sa agresori nápadne podobajú obetiam: je to v podstate tá istá rodina, len v akejsi boľavej, defektnej, strašidelnej verzii, uvádzajú Lidovky.
Trailer k filmu si pozrite vo videu:
Kde sa vzali, čo chcú, prečo a ako sú so svojimi šťastnejšími dvojníkmi prepojení, sa odhaľuje pozvoľne a napínavo. A ako to už niekedy býva, film je podstatne lepší do momentu, kedy k odhaleniu dôjde.
Horory, ktoré pôsobia na diváka politicky, aj sociálne
Keď v úvode mladá hrdinka prehlasuje, že vláda pridáva do vody fluór, aby mohla kontrolovať myseľ obyvateľstva, znie to ako úsmevná konšpiračná teória. Bohužiaľ je o dosť predstaviteľnejšia než to, čo má nakoniec všetky zvláštne udalosti vysvetliť.
Svojim režijným debutom Uteč! vzbudil herec Jordan Peel pred dvoma rokmi senzáciu. Horor o fotografovi tmavej pleti, ktorý sa nechá svojou bielou snúbenicou prinútiť k návšteve jej zdanlivo tolerantnej rodiny a nakoniec tam musí bojovať o život, bodoval samozrejme aj politicky.
Ale predovšetkým nadchol výborne vybudovanou atmosférou, výrečnými situáciami a postupným odkrývaním bizarnej, ale v rámci žánru uveriteľnej pravdy. Tá vtedy spočívala v tom, že biela smotánka unáša vytypovaných černochov, na ktorých obdivuje ich genetické dispozície a necháva voperovať svoju myseľ do ich tiel.
V telách obetí však naďalej zostáva časť pôvodného mozgu, a keď nad nimi niekedy stratí ich nový "majiteľ" kontrolu, objaví sa desivo zmrzačené torzo pôvodnej osobnosti.
Zážitok zo zrkadlového bludiska
V svojom druhom filme Jordan Peel znovu rozvíja motív "tela bez duše" (mechanizmus je však tentokrát úplne iný) a podobne zreteľný je opäť aj sociálny konflikt. Ten sa tentokrát neodohráva v čiernobielej rovine: Wilsonovci sú slušne situovaná čierna rodina, ktorá sa nemá na čo sťažovať.
Ich priatelia sú bieli a farbu pleti nikto nerieši. Hranice tentoraz vedú medzi šťastím a jeho opakom. Úvod filmu je zasadený do roku 1986, kedy hlavná hrdinka Adelaide Wilsonová ako dieťa v zrkadlovom bludisku uzrela svoj odraz; čo sa môže zdať celkom logické, avšak Adelaide ten zážitok navždy poznamenal.
A zároveň vtedy Amerikou hýbala charitatívna akcia, v rámci ktorej sa Spojené štáty nachádzali v tzv. "objatí" ľudskej reťaze, ktorej účastníci prispeli v boji proti chudobe a bezdomovectvu.
Udalosť možno vnímať ako dojemný výraz ľudskej solidarity, ale zároveň aj ako symbol krátkozrakosti, malej efektivity a istého pokrytectvo obdobných gest (z vybraných 34 miliónov dolárov sa k chudobným dostala len necelá polovica, ostatné pohltili prevádzkové náklady).
Vo filme proti vtedajšiemu pozitívnemu výjavu stojí hrozivý náprotivok, keď po rokoch vytvoria takú reťaz nešťastníci, ktorým mala pôvodná charita pomôcť.
Pocit, že niekde neďaleko žijú naši menej šťastní dvojníci, ktorí by si mohli celkom dobre nárokovať naše privilégiá, je v súčasnej západnej spoločnosti čím ďalej horúcejší; vo filme tí druhí ani neprichádzajú spoza hraníc.
"Sme Američania," povedia, keď sa majú charakterizovať. S týmto skrytým strachom a výčitkami svedomia pracuje Peel veľmi účinne a vytvára znepokojujúce napätie, kedy je radosť z každého čiastkového víťazstva tých "dobrých" narušená neodbytným pocitom previnenia.
Ku kladom snímky je však potrebné pripočítať zmysel pre humor, ktorý príbehom prebleskuje, ale neuberá mu na pôsobivosti. Nemenej dôležité je, že vďačné herecké príležitosti skvelo využili všetci zúčastnení na čele s Lupitou Nyong'ovou, predstaviteľkou Adelaide Wilsonovej a jej temnou dvojníčkou zvanou Red.
Snímka My rezonuje v rôznych rovinách. Aj ako symbolická výpoveď o tom, že počas dospievania stojíme pred rozhodnutím, ktorú zo svojich možných osobností si vyberieme a ktorú zavrhneme.
Ale budí tiež neodbytný pocit, že s potenciálne nosným nápadom si talentovaný Jordan Peel v istej chvíli nevedel dať úplne rady.