Nigéria je krajina bohatá nielen na ropu, ale aj na spisovateľov. V rámci čiernej Afriky patrí táto krajina nepochybne medzi literárne veľmoci. Ak môžem povedať, tak jej najznámejším spisovateľom je určite Wole Soyinka. Možno aj preto, že v roku 1986 získal Nobelovu cenu. Tento ostrý ironik, dramatik, básnik, prozaik a esejista bol najväčšou hviezdou 16. festivalu spisovateľov v Prahe, ktorý sa práve včera skončil. Celý podnik venovaný Arthurovi Millerovi bol zarámovaný citátom: Život nie je bez ideálov.
Dajú sa však ideály miešať s realitou, ilúzie s účtenkami, sny s politickou zodpovednosťou a iracionálne fantázie s programom televíznych staníc? Ale áno, samozrejme, povedal by provokujúci intelektuál Soyinka, milovník Senecu, Kafku a Dostojevského, ktorý svoje texty píše v angličtine. Jeho biela hriva sa rozsvietila na stmavnutom javisku divadla a on sa skromne posadil na kožený gauč. Autor termínu "guerrilla theater" a syn kresťanských rodičov (o svojej matke hovorí ako o "divokej kresťanke") mixuje jorubskú mytológiu a staré africké tradície s klasickou európskou drámou, ktoré navyše korení narážkami na súčasnú africkú realitu.
Po tom, čo v rozhlase imitoval prejav vysokého nigérijského politika, si odsedel dva mesiace, za svoje ďalšie aktivity potom hneď celé dva roky. Po návrate z väzenia radšej zvolil exil. Na otázku, čo považuje za najväčší problém súčasnosti, Soyinka odpovedal: "Náboženská neznášanlivosť je rakovina súčasnosti, je horšia ako vykorisťovanie ropou."
Biela hriva sa zatriasla a európsky poslucháč sa zahanbil. A ja len poznamenávam, že dve tretiny ťažobných polí v Nigérii má pod palcom spoločnosť Royal Dutch Shell.
Autor je šéfredaktor kultúrnej revue Labyrint.
StoryEditor