BUX, Reuters
StoryEditor

Prezident je nezvestný

11.11.2018, 08:00
Autor:
Milan BunoMilan Buno
Prezident odmietne ochranku, vyberie sa na tajné stretnutie a odrazu sa stratí z dohľadu verejnosti.

Čitatelia si pochvaľujú najmä originálnu zápletku, dynamiku a uveriteľnosť príbehu, zaujímavé detaily a postavy, ktoré si obľúbite (alebo znenávidíte). A verte, že tento triler vás dostane. Novinka z pera dvojice, akú by ste na spisovateľskom poli nečakali.

Exprezident Bill Clinton a jeden z najúspešnejších a najpredávanejších spisovateľov na svete James Patterson. V Bielom dome zasadá Osobitný výbor Snemovne reprezentantov.

Na programe je vypočúvanie prezidenta Spojených štátov Jonathana Duncana. Je podozrivý zo zneužitia právomocí, čo Ústavnoprávnemu výboru Snemovne má stačiť na začatie procedúry ústavnej žaloby prezidenta, impeachmentu. Vypočúvanie je zatiaľ len simulované.

Situácia je zložitá, hrozba terorizmu reálna, mocichtiví oponenti prezidenta a jeho strany sa nezastavia pred ničím. Národ zachváti neistota a strach. Šepká sa o kyberterorizme, špionáži a vlastizradcovi v americkej vláde.

Podozrenie padne aj na prezidenta, ktorý sa rozhodne konať. Odmietne ochranku, vyberie sa na tajné stretnutie a odrazu sa stratí z dohľadu verejnosti.

Ide o skutočne vynikajúci mix špionážneho a politického trileru. Akčný od prvých strán, množstvo zvratov a prekvapení.

O autoroch

BILL CLINTON bol v roku 1992 zvolený za prezidenta Spojených štátov amerických a funkciu vykonával do roku 2001. Po odchode z Bieleho domu založil nadáciu.

Tá sa zaoberá globálnym zdravím, zlepšovaním príležitostí pre dievčatá a ženy, bojom s detskou obezitou a chorobami, ktorým sa dá predísť, ako aj vytváraním pracovných príležitostí, rastom a riešením následkov klimatických zmien.

Je autorom množstva kníh literatúry faktu vrátane pamätí Môj život, ktoré sa stali medzinárodným bestsellerom. Prezident je nezvestný je jeho prvý román.

JAMES PATTTERSON je nositeľom Literárnej ceny Národnej knižnej nadácie za mimoriadny prínos do americkej literatúry. V Guinnessovej knihe rekordov je zapísaný ako autor najväčšieho počtu bestsellerov New York Times.

Po celom svete sa predalo viac ako 375 miliónov výtlačkov jeho kníh. Ako neúnavný obhajca sily literatúry a čítania založil detskú knižnú edíciu JIMMY Patterson s prostým cieľom: „Chceme, aby každé dieťa po dočítaní knihy z edície JIMMY povedalo: Prosím si ďalšiu knihu.“

HNonline.sk vám prináša úryvok z novinky Prezident je nezvestný:

ŠTVRTOK 10. MÁJA

1. kapitola

„Otváram zasadnutie Osobitného výboru Snemovne reprezentantov...“
Žraloky krúžili, vôňa krvi im mykala nozdrami. Aby som bol presný, bolo ich trinásť, ôsmi z opozičnej strany a piati z mojej, a na obranu pred tými žralokmi som sa pripravoval s právnikmi a poradcami.

Boľavé skúsenosti ma naučili, že akokoľvek sa pripravujete, obrana na predátorov zaberá len málokedy, a napokon vám nezostáva nič iné, len sa s nimi pustiť do boja.

Nerob to, ktovie koľký raz ma večer pred zasadnutím výboru prosila šéfka mojej kancelárie Carolyn Brocková. Nech ti ani nenapadne chodiť na vypočúvanie výboru. Môžeš prísť o všetko a nemáš čo vyhrať.

Nesmieš odpovedať na ich otázky.

Ako prezident skončíš.

Hľadel som na trinásť tvárí oproti, jedna vedľa druhej v dlhom rade ako moderná španielska inkvizícia. Uprostred sedel muž so striebornými vlasmi za menovkou s nápisom RHODES. Odkašľal si.

Predseda Snemovne reprezentantov Lester Rhodes sa za normálnych okolností na vypočúvaní nezúčastňoval, ale v prípade tohto Osobitného výboru urobil výnimku.

Pretlačil doň čo najviac členov Kongresu z jeho strany barikády, ktorí zjavne netúžili po ničom viac, než zastaviť moju agendu a politicky a osobne ma zničiť. Bezohľadnosť pri získavaní moci je staršia než Biblia, ale viacerí z mojich odporcov ma nenávideli až do špiku kosti.

Nielenže ma chceli vyhnať z úradu. Neboli by spokojní, kým by ma nezavreli za mreže, neutopili, nerozštvrtili a nevymazali z učebníc dejepisu. Kriste, keby malo byť podľa nich, pravdepodobne by mi spálili dom v Severnej Karolíne a napľuli by na hrob mojej manželky.

Pritiahol som si k sebe teleskopický mikrofón, aby som ho mal čo najbližšie, až bol naplno napnutý. Nechcel som, aby som sa pri odpovediach skláňal dopredu, zatiaľ čo členovia výboru by sedeli vystretí ako králi a kráľovné na trónoch v podobe vysokých, kožou čalúnených stoličiek.

Naklonený dopredu by som pôsobil slabo, úslužne – bol by to podprahový odkaz, že som im vydaný na milosť. Sedel som oproti nim sám. Bez poradcov, bez právnikov, bez poznámok.

Americký ľud nemal vidieť, ako sa tlmeným šepotom dohadujem so svojím právnikom, ako prikrývam mikrofón a potom ho odkrývam, aby som povedal: Na túto udalosť nemám podrobné spomienky, pán kongresman.

Nič som neskrýval. Nemal by som tam byť, a môžete vziať jed na to, že som tam nechcel byť, ale bol som tam. Len ja sám. Prezident Spojených štátov amerických čeliaci svorke žalobcov.

Z rohu miestnosti ma pozoroval triumvirát mojich najvyššie postavených poradcov: vedúca kancelárie Carolyn Brocková, môj najstarší priateľ a poradca Bieleho domu pre právne záležitosti Danny Akers a zástupkyňa šéfky kancelárie a politická poradkyňa Jenny Brickmanová.

Sedeli stoicky, s kamennými tvárami, plní obáv. Nikto z nich mi neradil púšťať sa do toho. Jednohlasne sa zhodli, že sa dopúšťam najväčšej chyby vo funkcii prezidenta.

Napriek tomu som sa tam ocitol. Nastal môj čas. Ukáže sa, či mali pravdu.
„Pán prezident.“

„Pán predseda Snemovne.“ Pravdu povediac, v tomto kontexte by som ho mal oslovovať ako predsedu Osobitného výboru, ale hoci by som ho oslovil všelijako, predsa som to nerobil.
Mohlo sa to začať rôzne.

V podobne samochvály predsedu Snemovne prezlečenej za otázku. Prípadne úvodných zahrievacích otázok. Videl som však dosť videozáznamov, na ktorých Lester Rhodes spovedal svedkov ešte ako kongresman vo funkcii Dozorného výboru Snemovne, aby som vedel, že sa vyžíva v brutálnom nástupe, ide priamo po krku, čím svedkov vyvádza z rovnováhy.

Vie – lepšie povedané, odkedy Michael Dukakis v roku 1988 zmrvil prvú diskusnú otázku o treste smrti, to vie každý –, že keď pokazíte úvod, zvyšok už nikoho nebude zaujímať.

Siahne predseda Snemovne po rovnakom útočnom pláne aj pri prezidentovi vo funkcii?
Pravdaže siahol.
„Pán prezident Duncan,“ spustil, „odkedy chránime teroristov?“
„Nechránime,“ odvetil som tak rýchlo, že som mu takmer skočil do reči, pretože takým otázkam nesmiete dožičiť kyslík. „A ani ich nikdy chrániť nebudeme. Určite nie, kým budem prezidentom.“
„Ste si tým istý?“

Naozaj to povedal? Do tváre mi stúpla červeň. Neubehla ani minúta a už zaťal tesáky.
„Pán predseda Snemovne,“ odvetil som, „ak som niečo povedal, myslel som to vážne. Jedno si ujasnime hneď od začiatku. Nechránime teroristov.“

Po tej pripomienke sa na chvíľu odmlčal. „Nuž, pán prezident, možno si potrebujeme ujasniť pojmy. Považujete Synov džihádu za teroristickú organizáciu?“

„Samozrejme.“ Poradcovia mi kládli na srdce, aby som nehovoril samozrejme, pretože ak sa nezvolí správny tón, môže to znieť naduto alebo opovržlivo.
„A ak sa nemýlim, táto skupina dostávala podporu z Ruska.“

Prikývol som. „Rusko z času na čas podporovalo Synov džihádu. Ich podporu tejto a iným teroristickým organizáciám sme odsúdili.“

„Synovia džihádu sa dopustili teroristických činov na troch rôznych kontinentoch. Je to správna informácia?“
„Áno, tak to je.“
„Sú zodpovední za smrť tisícok ľudí?“
„Áno.“
„Vrátane Američanov?“
„Áno.“

„Majú na svedomí výbuch v bruselskom hoteli Bellwood Arms, pri ktorom zahynulo päťdesiatsedem ľudí vrátane delegácie poslancov kalifornského parlamentu? Prelomenie softvérovej ochrany systému riadenia leteckej dopravy v Gruzínsku, v dôsledku čoho havarovali tri lietadlá, pričom v jednom z nich sa nachádzal veľvyslanec Gruzínska v Spojených štátoch?“

„Áno,“ odvetil som. „Oba incidenty sa stali pred mojím nástupom do funkcie prezidenta, ale áno, Synovia džihádu sa prihlásili k zodpovednosti za obidva útoky...“

„Dobre, hovorme teda o čase od vášho nástupu do funkcie. Je pravda, že len pred niekoľkými mesiacmi Synovia džihádu prelomili softvérovú ochranu systému izraelskej armády a zverejnili informácie o izraelských agentoch v utajení a vojenských presunoch?“

„Áno,“ prikývol som, „je to tak.“

01 - Modified: 2024-11-06 23:00:00 - Feat.: - Title: Keď spomienky na mŕtvych ožijú: My pálime sviečky, v Mexiku na cintoríne oslavujú. A prečo vtipkovať o smrti 02 - Modified: 2024-11-05 17:00:00 - Feat.: - Title: Metropola postavená na bažine. Vitajte v Astane, najpodivnejšom meste sveta 03 - Modified: 2024-11-04 19:23:34 - Feat.: - Title: Vo veku 91 rokov zomrel legendárny hudobník a producent Quincy Jones 04 - Modified: 2024-11-04 16:21:52 - Feat.: - Title: Slovenské banské múzeum pozýva na Týždeň vedy a techniky 05 - Modified: 2024-11-03 16:44:03 - Feat.: - Title: Nitrianska galéria pripravuje výstavu venovanú dielu Oresta Dubaya
menuLevel = 2, menuRoute = style/kultura, menuAlias = kultura, menuRouteLevel0 = style, homepage = false
08. november 2024 17:47