Len čo prídu na miesto, kde je "fajn ubytovanie" - HOSTEL, tajuplný recepčný im ponúka program na večer. Domáci totiž oslavujú dožinky, typickú slovenskú formu zábavy. Jedna z Američaniek síce spustí komentár: "znie to teplošsky", ale keď zbadá urasteného Slováka, zmení názor. Približne takto vyzerá prvá polhodinka filmu, ktorá nenechá diváka vážneho... No a potom sa už začína honba na zahraničné turistky. Na dožinkách je zábava v plnom prúde, avšak mýtická postava mávajúca s kosou už predznačuje "čosi vo vzduchu".
Režisér Eli Roth sa zjavne v druhom pokračovaní poučil. Nemožno mu uprieť prepracovanejší scenár, filmové obrazy, reč. Dáva si záležať dokonca na slovenských názvoch. Používa ľudovú hudbu. Citát z ústrednej melódie znie: Můj synečku... nevezmeš sekeru... teprv zapomene, jeden na druhého. Na chvíľu získame dojem, že sa pokúša o symboliku. Nevynechá ani krvilačné príklady z našej histórie. Žena v tmavočervenom rúchu, v temnej, chladnej hale plnej sviečok rozmiestnených do tvaru kríža nápadne pripomína praktiky grófky Alžbety Bátoriovej. Pokus o umenie?
V Hosteli 2 zabíjajú boháči z celého sveta. Môžu si to dovoliť, lebo na to majú. A čo im chýba ku šťastiu? Iba pocit absolútnej moci. Jednou z obetí sa stáva aj trojica spomínaných Američaniek. A tak Američania zabíjajú Američanky. Aké dojemné. Nie je to náhoda? Režisér príbeh však korení aj vizuálne. Vzory niektorých predmetov na vraždenie má totiž zo stredovekej mučiarne v talianskom Toskánsku. Koniec filmu prináša v príbehu zvrat. Kto je lovený a kto je lovcom? Odpoveď nájdeme v absolútnom závere, ktorý robí z Hostelu 2 typický horor americkej produkcie. Jeho jadro však malo na viac...