František Ferdinand d´Este, následník rakúsko-uhorského trónu, sa v uniforme generála kavalérie tvorenej modrým kabátom, čiernymi nohavicami a helmou so zeleným pávím perom, práve vydal s manželkou Žofiou Chotkovou v bielych hodvábnych šatách a klobúkom zo sarajevskej stanice na návštevu mesta.
Pod tromi mostami, okolo ktorých mali prechádzať a ktorých automobilová kolóna nemohla minúť, ho už čakalo sedem sprisahancov. Tesne pred prvou zastávkou na kolónu hodil bombu jeden z atentátnikov Nedeljko Čabrinovič, tá sa však odrazila od kapoty auta a zranila dvoch členov sprievodu.
Ten pokračoval ďalej a po návšteve mestskej radnice sa sprievod opäť vydal na cestu. Jedným z mnoho tragických omylov bolo, keď sa zmena trasy nedostala do uší vodičovi prvého auta. Následne zle odbočil a musel zastať, aby sa otočil. Auto navyše nemalo spiatočku, tak ho museli ručne odtlačiť.
Tým pádom sa stojace auto nástupníckeho páru v kolóne premenilo na dokonalý terč. Toto všetko sa náhodou udialo pri mieste, kde už číhal asi najznámejší atentátnik v dejinách Gavrilo Princip.
Predtým, než spáchal svoj čin, bol však iba útlym a neznámym mladíkom. Princip neváhal a vytiahol revolver Browning model 1910 vyrobený v Belgicku, z ktorého vypálil dve rany zo vzdialenosti asi meter a pol. Žofia zomrela na mieste po zásahu, postrelený František ešte stihol zamrmlať „Žofinka, Žofinka, neumieraj, zostaň nažive pre naše deti,“ a upadol do bezvedomia. Krátko po jedenástej hodine dopoludnia zomrel.
Ani sami atentátnici by nenaplánovali celú akciu lepšie, keby sa mohli na nej podieľať. O návšteve informovala totiž Viedeň už v marci toho roku, čím dodala sprisahancom dostatok času na prípravu.
Bezpečnosť mal na starosti guvernér okupovanej Bosny Oskar Potiorek, ktorý ju fatálne podcenil. Deň návštevy navyše pripadol na 525. výročie porážky na Kosovom poli, kedy Srbi a celý Balkán po prehre v bitke upadli pod turecké jarmo. Aj keď sa príprava atentátu vyznačovala amatérizmom, aj ten stačil na to, aby prekonal prakticky neexistujúce bezpečnostné opatrenia.
Arcivojvoda ako keby tušil, čo ho v Bosne čaká. Keď sa im náhodou z Viedne zasekol vlak, zareagoval: „To nám tá cesta pekne začína. Tu nám horí vagón, tam na nás budú hádzať bomby“. Neskôr dokonca kolovali vtipy, že organizátori venovali viac pozornosti kvalite tamojšej večere a teplote podávaného vína, než bezpečnostným opatreniam.
Musela vypuknúť prvá svetová vojna?
Pred pár dňami sme si pripomenuli 104 rokov od vypuknutia prvej svetovej vojny. Na opis takého zásadného zlomového momentu v dejinách ľudstva ťažko nájsť slová, ktoré by ho vystihli. Jedno je však isté, iba ťažko ho preceniť.
Nečakaná sarajevská melodráma z 28. júna 1914 zohrala v dejinách planéty podobnú úlohu ako žihadlo zabodnuté do tela ťažko chorého človeka, ktorého ten útok natoľko rozzúri, že vstane zo smrteľného lôžka a svoju poslednú hodinku obetuje na zničenie osieho hniezda. Takto opisoval atentát britský historik Max Hastings, ktorý napísal knihu Katastrofa: Európa ide do vojny, a z ktorej tento úryvok čerpal.
Hastings je iba jeden z dlhej rady historikov, ktorí sa rozhodli ukojiť vášeň pre prvú svetovú vojnu. Do popredia sa dostal najmä austrálsky bádateľ Christopher Clark s veľdielom Námesačníci: Ako Európa v roku 1914 dospela k vojne.
Práve z týchto dvoch kníh som čerpal pri hľadaní odpovede, či k vojne muselo naozaj dôjsť. Tak komplikovaný konflikt možno ľudstvo zrejme nikdy nezažilo. Clarkova celá kniha rátajúca 560 strán sa zaoberá iba príčinami a vychádza mu, že mocnosti sa správali ako takí námesačníci, ktorí nevedeli, kam kráčajú a nakoniec dospejú k vojne.
Hastings príčiny rozoberá iba na prvých 130 stranách z celkových 560 a tvrdí opak – že za vojnu je zodpovedné militaristické Nemecko. Fakt, že aj dnes historici vedú prudké spory o tom, kto za vojnu môže, a láska k dejinám, ma donútili k rozlúšteniu tohto rébusu.
Aj keď zjednodušovanie je vždy ošemetné a pri tak zložitých medzinárodných, ale aj vnútropolitických vzťahoch, aké vládli medzi štátmi na starom kontinente na začiatku dvadsiateho storočia, podať jednoduché vysvetlenie príčin vypuknutia prvej svetovej vojny je nadľudská úloha, pokúsil som sa o to formou otázok a odpovedí.
Aký bol vzťah Rakúska Uhorska k Srbsku?
Srbsko sa vymanilo z nadvlády rozpadajúcej sa Osmanskej ríše v druhej polovici devätnásteho storočia. Voči Rakúsku-Uhorsku bolo nominálne nezávislé, no obidve krajiny viazali ekonomické vzťahy. Relatívne pokojné nažívanie narušila až anexia Bosny a Hercegoviny zo strany Viedne v roku 1908.
V Srbsku sa rozpútali nacionalistické vášne v duchu pansrbského nacionalizmu, ktorý stále víril v hlavách najvyšších predstaviteľov Belehradu. Ten hovoril o tom, že každý človek, ktorému koluje v žilách srbská krv patrí k Srbsku. Myšlienka zjednotenia „Veľkého Srbska“ hrala vtedy dôležitú úlohu.
V duchu tejto idey bola Bosna srbským územím pod cudzou nadvládou. Prirodzene, po anexii sa rozhoreli vášne balkánskeho štátu proti Rakúsku. Zároveň udalosť prispela k radikalizácii nacionalistických zoskupení.
V roku 1911 došlo k založeniu konšpiratívnej a podvratnej organizácie Zjednotenie alebo smrť, ktoré vošlo verejnosti do známosti ako Čierna ruka. Anexia tiež dala podnet na aktivizovanie sa konšpiračných sietí na Balkáne, ktoré podnikali podvratné akcie proti rakúskej monarchii, čoho vyústením bol atentát na Františka Ferdinanda.
Ďalšou dôležitou informáciou ilustrujúcou stav vtedajšieho Balkánu bol útok Talianska na Líbyu kontrolovanú Osmanskou ríšou. To bol signál pre balkánske štáty ako Bulharsko či Srbsko, aby sa vrhli na zdochýnajúcu mršinu z Carihradu a urvali si pre seba čo najväčšie územné zisky.
Následné balkánske vojny o územné koristi logicky vtiahli do sporu aj dve zainteresované veľmoci – Rakúsko a Rusko. Tieto šarvátky iba prispeli k napätiu, ktoré vládlo na Balkáne. Umocňovali ho spomínané iredentistické a konšpiračné spolky, ktoré rozdúchavali nacionalistické vášne a utopistické sny o Veľkom Srbsku.
Prečo Francúzsko a Rusko uzavreli v deväťdesiatych rokoch 19. storočia spojenectvo proti Nemecku?
Absolútne kľúčovým faktorom medzi vzťahmi mocností bolo vytvorenie jednotného Nemecka v roku 1871. Tento rok a porážka Francúzska sa nedá podľa Clarka preceniť.
Dovtedy rozdrobená Svätá ríša nemecká nepredstavovala pre krajinu galského kohúta súpera. Nová situácia však nanovo zadefinovala mocenské pomery. V roku 1873 uzavrelo Nemecko s Ruskom a Rakúsko-Uhorskom spolok Troch cisárov.
Vtedy však riadil politiku v Berlíne Otto von Bismarck. Železný kancelár vedel vyvažovať pnutia medzi Ruskom a Rakúskom, ktorí mali svoje prirodzené záujmy na Balkáne. V dobe bismarckovského systému na svojom vrchole v roku 1887 Nemecko nielenže zabránilo Francúzsku vytvoriť veľkú protinemeckú koalíciu, ale samo bolo v Trojspolku s Rakúskom a Talianskom.
S Ruskom ho viazala zase Zaisťovacia zmluva. Keď éra Bismarcka skončila, Nemecko v roku 1890 neobnovilo túto zmluvu s Ruskom. Naopak, začalo sa zbližovať s Veľkou Britániou.
A toto nemohlo Rusko nechať len tak, pretože Británia bola odjakživa veľkým ruským rivalom. Petrohrad aj Londýn mali záujmy v Číne, Perzii, ale aj Afganistane. Práve preto Rusko obrátilo zrak na Paríž a aby nezostalo úplne obkľúčené a snažilo sa s ním naviazať spojenecké vzťahy.
Obavy z toho, že Británia pristúpi k Trojspolku Nemecka, Talianska a Rakúska, dotlačili Rusko, aby v roku 1892 podpísalo s Francúzskom vojenskú dohodu a v roku 1894 pravú spojeneckú zmluvu. Ich vzťahy ani po uzavretí spojenectva neboli dokonalé, ale odvtedy sa ich priateľské väzby výrazne nenarušili.
Prečo sa Veľká Británia rozhodla prestúpiť na stranu Ruska a Francúzska?
Jadrom problému pre Britov bol dlhoročný nepriateľ Rusko a jeho nárast moci a vplyvu. Báli sa ho najmä v Číne, kde mala najväčšia svetová koloniálna veľmoc svoje dŕžavy a obchod. Na toto ohrozenie reagovali strojcovia britskej politiky dvojakým postupom.
Na jednej strane to bolo zbližovanie s Japonskom a Francúzskom, na druhej strane snaha o uzatvorenie zmluvy so samotným Nemeckom. Na obmedzení vplyvu Ruska na ďalekom východe sa zhodli s Japonskom. Britom k pacifikácii Ruska pomohla navyše porážka, ktorú cárskemu režimu uštedrila krajina vychádzajúceho slnka z roku 1905. Briti si následne oslabené Rusko zaviazali zmluvným vzťahom.
Na druhej strane však boli vzťahy Londýna s Berlínom komplikovanejšie. Británia vnímala Nemecko s neopodstatnenou paranojou. Vládne kruhy dostávali od veľvyslancov z kontinentu samé hroziace správy o tom, ako sa Nemecko rozpína. Clark píše: „Tieto tvrdenia donekonečna opakované pri každej príležitosti ako nejaké indické mantry vo všetkých depešiach, dopisoch a rezortných nótach, vytvorili novú virtuálnu realitu, akýsi nový výklad sveta“.
Nemci údajne ťahali za nitky v každej trenici medzi Britániou a ostatnými koloniálnymi veľmocami. „Protinemecký vírus“ napadol najvýznamnejších strojcov politiky okolo ministra zahraničia sira Edwarda Greya, pričom nesúhlasné názory sa vytláčali.
Za týmito paranoidnými úvahami sa ale nachádzal kus desivej reality. Od roku 1860 do roku 1916 Nemecká ríša zvýšila svoj podiel na celosvetovej priemyselnej výrobe štvornásobne, zatiaľ čo ostrovnej veľmoci klesla o tretinu.
Pohľad Británie na medzinárodnú politiku charakterizuje Clark takto: „Britská zahraničná politika – podobne ako americká v 20. storočí – sa vždy opierala o scenáre, v ktorých rolu sústreďujúcich sa faktorov zohrávala predstava vonkajšieho ohrozenia a nepriateľského vpádu.
V polovici 19. storočia politické elity v pravidelných intervaloch elektrizoval strašiak francúzskej invázie. V 90-tych rokoch už v predstavách politikov a verejnosti vystriedalo Francúzsko Rusko, ktorého kozácke hordy mali zaplaviť Indiu a Essex. A potom prišiel rad na Nemecko. Cieľ bol nový, ale mechanizmy boli dávno dobre známe.“
Zhrnuté a podčiarknuté, Británia takto postupne prešla na stranu osi Petrohrad – Paríž. Za túto izoláciu si však mohlo aj Nemecko.
Čím si Nemecko samo privodilo obkľúčenie tejto aliancie?
V 90-tych rokoch 19. storočia došlo v nemeckej politike k obratu. Železného kancelára Bismarcka nahradil Leo von Caprivi a žezla sa ujal nový cisár Viliam II. Najprv si treba uvedomiť, že Nemecko bolo na mape Európy nový štát. Po zjednotení Bismarckom v roku 1871 bolo nováčikom v klube veľmocí.
Preto pripomínalo nováčika, ktorý sa snaží predrať k stolu, kde už nie je miesto. Tento prípad platil najmä v prípade kolónií, ktoré Nemecko nemalo žiadne. Svedčia o tom aj citáty nemeckého sekretára ministerstva zahraničia Bernharda von Bülowa. Jasne odkázal, kde by mala byť pozícia Nemecka v dvadsiatom storočí:
„Časy, keď Nemci prenechávali pôdu jednému zo svojich susedov, more inému a sami pre seba vyhradzovali iba nebo, v ktorom vládne rýdza filozofia – tie časy sú preč,“ vyhlásil v roku 1897. „Nechceme nikoho zatieniť, ale sami chceme mať vlastné miesto pod slnkom“.
Najmä Británia Nemeckom pohŕdala a dá sa povedať, že ho nebrala vážne. Nemecko obkľúčené alianciou Ruska a Francúzska, vyhýbavou Britániou a slabnúcim Rakúskom-Uhorskom sa muselo spoľahnúť na seba.
Preto Kaiser odpovedal na medzinárodné dianie zbrojením. V roku 1883 rátalo Nemecko s 552-tisíc mužmi v armáde. Pred desiatimi rokmi ich malo o 150-tisíc menej. Padlo tiež rozhodnutie vybudovať veľké námorné loďstvo.
Vybudovať silné námorníctvo podporoval aj Viliam, ktorý tejto myšlienke prepadol. Panuje názor, že prehnané zbrojenie Nemecka pomohlo spustiť vojnu. Dnes však pribúda prác, ktoré tento názor revidujú.
Za všetko „strach“ z nemeckého loďstva zhrnul britský minister zahraničia Grey: „Budeme mať na vode sedem dreadnoghtov skôr, než oni stihnú spustiť jeden,“ vyhlásil na konci roku 1907.
Prevahu britského loďstva nad nemeckým konštatoval aj prvý námorný lord John Fisher, ktorý v roku 1907 napísal svojmu kráľovi Eduardovi VII.: „Anglicko má sedem bojových lodí typu Dreadnought a tri bojové krížniky triedy Invincible, pričom Nemecko nemá ešte založený trup ani jednej takejto lodi.“
V roku 1905 mali Briti 44 lodí, zatiaľ čo Nemci iba 16. Clark pripomína, že Nemci sa prepočítali v čítaní geopolitiky najmä v tom, že trenie medzi Veľkou Britániou a Ruskom zabezpečí cisárstvu manévrovací priestor. „Izoláciu Nemecka nespôsobil ani tak antagonizmus, ale skôr fakt, že sám novovzniknutý systém sústreďoval a zosilňoval nepriateľstvo k Nemeckej ríši,“ píše Clark.
Hastings sa zhoduje s Clarkom, že nemecká priemyselná a politická elita vnímali Rusko ako existenčnú hrozbu s ktorou muselo prísť k nevyhnutnému stretu o prežitie. Ak bol vznik vojny takmer nevyhnutný, prevládal názor, že radšej nech vypukne hneď ako za pár rokov, keď bude Petrohrad plne prezbrojený.
Tento fatalizmus vychádzal z dvoch faktorov: prvým bola patologická posadnutosť Berlína hrozbou zo strany dohodových mocností, ktoré ich mali obkľučovať. Druhý bol pocit, že Nemecko zaostáva v ekonomickej aj vojenskej rovine. Toto bol však fatálny omyl.
Nemecko ekonomicky aj vojensky rástlo a bolo v dobrej kondícii. Fatalizmus a nevyhnutnosť konfliktu zdieľalo aj Rakúsko. Tento fakt prispieval k tomu, že sa Berlín videl v obkľúčenej situácii.
Situácia z 90-tych rokov 19. storočia však na začiatku toho dvadsiateho už neplatila. V roku 1904 uzavrelo Francúzsku s Anglickom Dohodu. Už sme si povedali, že Nemecko neobnovilo Zaisťovaciu zmluvu s Ruskom, no cisár Viliam II. sa snažil o akú-takú spojeneckú dohodu s bratrancom Mikulášom II.
Rusko-francúzske spojenectvo však akékoľvek zblíženie s Nemcami vylučovalo. Nevyšiel ani pokus Nemecka o zblíženie s Britániou. Porážka Petrohradu s Japonskom na východe znamenala, že cársky režim o to viac svoje výboje zameral na Balkán, kde sa dostal do konfliktu s Rakúskom a teda nevyhnutne aj s Nemeckom.
V roku 1907 však podľa Clarka vôbec nebolo zrejmé, že nové aliancie, na jednej strane Rusko - Francúzsko - Veľká Británia, na druhej strane Nemecko – Rakúsko, privedú Európu do vojny.
Aká bola povaha vlád v najväčších mocnostiach?
Treba si uvedomiť, že prakticky ani v jednom zo štátov nebolo jednotné mocenské centrum, ktoré by určovalo smer politiky. V každom štátnom aparáte prebiehal boj o moc medzi predsedom vlády, ministerstvom zahraničia a samotným panovníkom.
A tak sa stalo, že navonok boli kroky štátov častokrát protichodné a nevyspytateľné. „Prebiehal boj o moc medzi vojakmi a civilistami, ktorí sa handrkovali o peniaze,“ píše Clark.
Napríklad nemecký kaiser Viliam bol geopolitický rojko, ktorý v jeden deň mal narysovanú stratégiu, ale na druhý deň z nej nič nebolo. Čelní predstavitelia ríšskej administratívy robili všetko možné, aby Viliama ignorovali a nezaoberali sa jeho utopickými plánmi.
Pekným príkladom o povahe vlád vtedajších štátov je konštatovanie vysokopostaveného vojenského predstaviteľa v Nemecku: „Cisár robil jednu politiku, kancelár druhú a generálny štáb mal na všetko svoje vlastné odpovede.“ Prepletenosť situácie dokresľuje aj fakt, že v čase vypuknutia vojny boli na čele troch mocností traja bratranci – kráľ Juraj V. vo Veľkej Británii, cisár Viliam II v Nemecku a Mikuláš II. V Rusku. A nezabúdajme na paranoju, s akou na seba nazerali štáty obidvoch blokov.
Aká bola situácia pár mesiacov pred vypuknutím vojny?
Clark napriek nestabilite vojenských blokov zastáva názor, že vojna stále nebola nevyhnutná. Situáciu charakterizoval takto: keby zväzky aliančných blokov pôsobili pevnejším a trvalejším dojmom, možno by hlavní aktéri neboli vystavovaní takému tlaku a nejednali by tak, ako jednali.
Z pohľadov vysokých štátnikov pôsobila blízka budúcnosť neisto a na súperov pozerali s veľkým podozrením. V atmosfére strachu a napätia štáty zvažovali preventívne údery, najmä z Nemecka, ktoré sa cítilo obkľúčené.
To chcelo zasadiť úder najmä vzrastajúcej sile Dohody. A opäť zdôraznime povahu vlád v jednotlivých štátoch, prevládajúce stereotypy v uvažovaní o súperoch zmiešané s paranojou.
Do akej miery zohrával úlohu pred prvou svetovou vojnou militarizmus?
Dá sa povedať, že veľký. „Na predvojnovú Európu bol spoza Atlantiku naozaj prazvláštny pohľad. Najvplyvnejší štátnici, cisári a králi sa pri slávnostných príležitostiach objavovali v uniformách, súčasťou verejného predvádzania moci boli zložité zaranžované vojenské prehliadky, davy priťahovali a stránky ilustrovaných časopisov plnili rozsiahle ukážky slávnostne osvetlených námorných lodí, armády doplňované na základe všeobecnej brannej povinnosti zvyšovali svoje početné stavy, až sa stávali mužským mikrokozmom príslušných národov, a kult vojenských parád prestupoval verejný aj súkromný život aj tých najmenších obcí,“ píše Clark.
Vedela srbská a rakúska vláda o atentáte na Františka Ferdinanda?
Hlavným strojcom atentátu bol Srb Dragutin Dimitrijević, šéf Čiernej ruky a veliteľ vojenskej tajnej služby, prezývaný Apis. Ten naverboval trojicu mladých „bosniansko-srbských chlapcov“ – Gavrilo Princip, Nedeljko Čabrinovič a Trifun Grabež (ďalší štyria pribudli neskôr).
Budúci atentátnici podávali správy ďalším ľuďom zo spravodajskej služby ako Milan Ciganovič, ktorý mal nad sebou Vojislava Tankošiča a ten spomínaného Apisa.
Do akej miery vedel o plánovanom atentáte premiér Srbska Nikola Pašič? „Je prakticky isté, že do určitej miery o ňom vedel,“ píše Clark. Najusvedčujúcejším svedectvom sú slová jeho ministra školstva.
Ten vyhlásil, že na zasadaní vlády niekedy v máji alebo júni 1914 Pašič oznámil, že „sú ľudia, ktorí sa chystajú odísť do Sarajeva a zabiť Františka Ferdinanda“. O všetkom ho mal informovať práve Ciganovič, civilným povolaním zamestnanec štátnych železníc.
Pašičovi sa z rôznych zdrojov dostávali čriepky informácií, ktoré zrejme nasvedčovali o chystanom atentáte. Takto písal svojmu ministrovi vojny: „Keby všetci naši spojenci a priatelia Srbska vedeli, čo podnikajú naši dôstojníci a poddôstojníci, jednoducho by nás nechali napospas osudu, postavili by sa na stranu Rakúsko-Uhorska a dovolili by, aby potrestalo nepokojného a nespoľahlivého suseda, ktorý na jeho území pripravuje vzbury a vraždy.“
Tento dopis z mája 1914 a následný príkaz uzavrieť hranice s poverením monitorovať podozrivé prechody cez Srbsko prišiel už neskoro. Atentátnici boli už dva týždne mimo štát. Čo však mohol urobiť bolo, aby upozornil cisársku Viedeň, že sa niečo nekalé chystá. Prečo to neurobil?
„Či na varovanie skutočne došlo, sa vedú búrlivé spory,“ píše Clark. Pašič 7. júna v rozhovore pre maďarské noviny Az Est poprel, že by varoval Viedeň. Bodaj by aj nie, pretože potom by tieň podozrenia z plánovania atentátu spadol aj na neho.
Napriek tomu však existujú dôkazy, že k varovaniu prišlo. Námestník francúzskeho ministra zahraničia Abel Ferry si prvého júla toho istého roku do svojho denníku zapísal, že v Paríži prijal srbského veľvyslanca Milenka Vesniča, ktorý povedal, že „srbská vláda varovala rakúsku, že prišla na stopu sprisahania“.
Rovnako aj vojenský pridelenec Srbska vo Viedni v roku 1915 povedal talianskemu historikovi Luigimu Albertinimu, že „vzhľadom na uniknuté informácie poňala srbská vláda oprávnené podozrenia, že sa pripravuje sprisahanie, ktorého cieľom je pri príležitosti jeho návštevy v Bosne pripraviť o život arcivojvodu Františka Ferdinanda“.
Clark píše, že: „Skrátka a dobre nejaké to varovanie síce padlo, avšak napriek tomu neodpovedalo vážnosti situácie“. Pašičovi sa zrejme v hlave vynárali scenáre, že aj keby sa atentát skončil úspešne a Rakúsko by napadlo Srbsko, Rusko by im prišlo na pomoc.
Srbská elita koniec koncov počítala s tým, že ak sa má uskutočniť sen o veľkosrbskom národe, musí sa tak stať vojenskou silou pod vedením Ruska – slovenského ochrancu. Každopádne, Pašič, ak by chcel zachrániť svetový mier, mal konať ráznejšie a priamočiarejšie a Rakúsko tieto signály nemalo brať ako zahmlievacie manévre.
Navyše, atentáty neboli v tej dobe nič výnimočné, možno aj preto Rakúsko nejakým podozrivým signálom z Balkánu nevenovalo náležitú pozornosť.
Austrálsky historik nakoniec takto uzatvára svoj pohľad: keby srbská vláda na čele s Pašičom robila politiku zameranú na upevnenie vnútroštátnych pomerov a v samom zárodku zlikvidovala iredentistické hnutie, ktoré predstavovalo rovnako veľké nebezpečie ako pre vlastných strojcov, tak pre mier v Európe, tí mladíci by nikdy neprekročili Drinu, Viedni by sa mohlo vo vhodnú dobu dostať zreteľnejšie znamenie a vôbec by nedošlo k osudným výstrelom.
Dalo sa zabrániť vojne po atentáte na Františka Ferdinanda?
Po atentáte panovala v Rakúsko-Uhorsku nálada, ako keby ani nezomrel následník trónu. Viacerí vtedajší pozorovatelia opisovali atmosféru ako ponurú. Strojcovia politiky na čele s ministrom zahraničia Berchtoldom však už strácali so Srbskom trpezlivosť.
Najprv sa však išli poradiť so svojim spojencom – Nemeckom. Šiesteho júla 1914 si pobočník nemeckého kancelára Bethmana von Hollwega zapísal, v akej dileme sa Berlín nachádzal: „Kancelár hovorí o závažných rozhodnutiach. Zavraždenie Františka Ferdinanda. Rakúsko sa chce vzchopiť. Dopis od Františka Jozefa s dotazom týkajúcim sa pripravenosti aliancie jednať. Je to naša stará dilema, pred ktorú nás stavia každý krok Rakúšanov na Balkáne.
Povzbudíme ich – povedia, že sme ich k tomu dotlačili. Doporučíme im, aby to nerobili, prehlásia, že sme ich nechali na holičkách. Obrátia sa na západné mocnosti, ktoré ich príjmu s otvorenou náručou, a my prídeme o posledného rozumného spojenca.“
20. júla francúzsky prezident Raymond Poincaré s čerstvým premiérom Reném Vivianim na bojovej lodi France navštívili v Petrohrade ruského cára Mikuláša II.
Preberali mnoho udalostí, no čím ďalej, tým viac bojachtivejší Poincaré sa išiel utvrdiť v cárovi v jeho pevný postoj za Srbsko. Keď po štyroch dňoch delegácia Francúzska odchádzala, francúzsky veľvyslanec v Rusku Louise de Robien si zapísal: „Takmer v rovnakom okamihu bolo Belehradu predložené ultimátum. Naši protivníci sa takisto rozhodli pre zachovanie „pevného postoja“.
Strana Dohody aj Trojspolku si predstavovali, že k dosiahnutiu úspechu stačí „blufovať“. Žiadny z hráčov sa nedomnieval, že bude nutné zájsť až do konca. „Začala tragická partia pokru,“ tvrdí Clark s tým, že ku katastrofe sa stále dalo predísť.
Ďalším dôkazom o neistote vojny slúži podľa Clarka stretnutie kaiserovho brata Viliama Jindřicha s kráľom Anglicka Jurajom V. Ten sa ho vraj opýtal na postoj Anglicka k potenciálnej hrozby vojny. Ten mu odpovedal: „Neviem, čo urobíme, nemáme s nikým žiadne spory a dúfam, že zostaneme neutrálni. Ale keby Nemecko vyhlásilo vojnu Rusku a Francúzsko sa pripojilo ku svojmu spojencovi, tak – ako sa obávam – do toho budeme vtiahnutí. Môžete si však byť istý, že ja i vláda urobíme všetko, čo budeme môcť, aby sme zabránili európskej vojne“.
Hastings však nesúhlasí. „Nemecko aktívne povzbudzovalo Rakúsko k útoku na Srbsko a traja kľúčoví berlínski hráči nemali záujem postupovať inak, aby sa vyhli širšej pohrome,“ píše a dodáva, že „preto sú úplne zodpovední za to, čo nasledovalo“.
Pre vojnu boli aj nemeckí intelektuáli. Nobelista Thomas Mann si zapísal: „Nemeckí intelektuáli vychvaľujú vojnu ako súboj všetkých proti všetkým, a to s takou vrúcnosťou, ako by oni a tí, ktorých menom hovoria a jednajú, nepoznali nič lepšie, nič krásnejšie, než meranie síl s nepriateľom.“
Aký bol vzťah Františka Ferdinanda k zahraničnej politike?
Najlepšie sa postoje Františka ilustrujú voči svojmu náčelníkovi generálneho štábu cisárskej armády Conradovi von Hötzendorfovi. Starý generál bol vojnový štváč.
Na tom sa zhoduje Clark aj Hastings. Za to s arcivojvodom sa v názoroch na zahraničnú politiku rozchádzali. Nástupník trónu František sa staval aj proti anexii Bosny v roku 1908.
„Vzhľadom na našu zúfalú vnútropolitickú situáciu som zásadne proti takému uplatňovaniu sily,“ povedal svojmu ministrovi zahraničia Aloisovi von Ahrentalovi.
V reakcii na zúrivú odpoveď Srbov na okupáciu Bosny vyhlásil: „Nič by sme tým nezískali a skôr to vypadá, ako by nás tie balkánske ropuchy, podnecované Anglickom a zrejme aj Talianskom, chceli dohnať k tomu, aby sme sa strhli k nejakému vojenskému kroku.“
Varoval, že „Conrada treba za každú cenu udržať na uzde,“ píše Clark. Keby si arcivojvoda vrátil zo Sarajeva živý, bol by Conrad odvolaný a dodáva, že „jastrabi by prišli o svojho najrozhodnejšieho a najdôslednejšieho hovorcu“.
Ťažko spätne odhadovať, čo by sa dialo, ak by František prežil cisára Jozefa. Z jeho vyjadrení sa však dá predpokladať, že k vojne sa vo všeobecnosti staval s oveľa väčším odporom ako staručký mocnár. Je iróniou, že Princip zavraždil jediného muža v Európe, ktorý mohol najviac prispieť k zastaveniu krviprelievania.
Aký bol vývoj situácie po rakúskom ultimáte?
Viedeň odoslala 23. júla, teda takmer mesiac po atentáte, po 18-tej hodine do Belehradu 10-bodové ultimátum. Srbi teraz čakali, ako naň zareagujú spojenci. Teda najmä Rusko. To v druhom telegrame v reakcii na krízu oznámilo, že: „Ruská rada ministrov prijme energické opatrenia, dokonca i mobilizáciu“ a chystá sa vydať „oficiálne komuniké, v ktorom Rusko vezme Srbsko pod ochranu“.
Posilnený týmto uistením sa Pašič vybral na rakúske veľvyslanectvo v Belehrade, aby zaniesol odpoveď. Ako píše Clark, Srbsko veľmi elegantne odmietlo rakúske ultimátum. To však ešte neznamenalo, že vypukne vojna.
Minister zahraničia Berchtold vtedy napísal britskému náprotivkovi Greyovi toto: „Keby sa Srbsko pod tlakom našich vojenských príprav rozhodlo ustúpiť, Rakúsko ich požiada o zaplatenie reparácií za náklady, ktoré s tým budú spojené.“
Tvrdil tiež, že Srbsko aj po vypršaní ultimáta sa mohlo vyhnúť vojne, ak by pristúpilo na ich požiadavky. Postoj Nemecka zostával podľa Clarka nejasný. Srbský vyslanec v Petrohrade tlmočil domov postoj Ruska: „Aj keby sa Nemci nevrhli do bojovej vravy, podľa cárovho presvedčenia bola veľká nádej na to, že sa podarí dosiahnuť rozdelenie Rakúsko-Uhorska, a keby tomu bolo naopak, Rusi chceli uskutočniť francúzske vojenské plány, takže víťazstvo nad Nemeckom je rovnako isté“.
V Petrohrade ruskému ministrovi zahraničia Sergejovi Sazonovi čítal spis rakúskej nóty veľvyslanec Szápáry. Rus na neho niekoľkokrát vyštekol: „Viem, čo to je. Chcete viesť so Srbskom vojnu! Podnecujú vás k tomu nemecké noviny. Zakladáte v Európe požiar. Beriete na seba veľkú zodpovednosť, uvidíte, ako sa to prejaví v Londýne, v Paríži a možno aj inde.“ Keď mu chcel Szápáry oponovať, Sazonov iba mávol rukou a odvrkol: „Chcete vojnu a spálili ste za sebou všetky mosty“.
Rusi medzitým vyeskalovali napätie vyhlásením predbežnej mobilizácie. Aj tak však ešte zostávala nádej, aby sa kríza urovnala. Minister zahraničia Sazonov si predvolal rakúskeho veľvyslanca a prechádzal bod po bode ich ultimáta, aby mu nakoniec oznámil, „vezmite späť svoje ultimátum, zmiernite jeho formu a ja vám zaručujem, že dospejeme k nejakému výsledku“.
Na mieste je teda otázka. Mohlo sa zabrániť vojne? Po odoslaní ultimáta sa začali možnosti pre hlavných aktérov zužovať. Aj keď čelní predstavitelia Ruska a Francúzska hovorili koncom júla o mierovom riešení prostredníctvom „demonštrácie sily“, náčelník mobilizačného odboru ruskej armády generál Dobrorolskij tri roky po vojne konštatoval o kľúčových zasadnutiach ruskej rady ministrov v dňoch 24. a 25. júla toto: „O vojne bolo už rozhodnuté a celá záplava telegramov, ktoré si vymenili vlády Ruska a Nemecka, neboli ničím iným iba inscenovaním historickej drámy“.
Clark píše, že ani z vyjadrení nemeckých najvyšších predstaviteľov nie je cítiť otvorený hlad po vojne. Britský minister zahraničia Grey ôsmeho júla povedal francúzskemu veľvyslancovi Paulovi Cambonovi v Londýne, že „Ak bude rakúsky cisár donútený verejnou mienkou k zásahu proti Srbsku, Francúzsko a Veľká Británia sa budú musieť zo všetkých síl snažiť ukľudniť Petrohrad“.
Cambon s ním „vrelo súhlasil“. Grey tiež navrhol, že v prípade vypuknutia bojov medzi Rakúskom a Ruskom, by zostávajúce veľmoci mali zasiahnuť. Tento návrh schválila vláda 24. júla a „potom sa rozišla na víkend“.
Niektorí ministri britskej vlády dokonca hrozili demisiou v prípade vstupu do vojny. Aj keď Grey nechcel vojnu, musel uvažovať cez prizmu vojenskej aliancie Dohody. A to vyzeralo asi takto: „Na Balkáne dôjde ku sporu – bez ohľadu na to, kto ho vyvolá – Rusko do neho zasiahne a stiahne so sebou aj Nemecko. Francúzsko nevyhnutne zasiahne na strane svojho spojenca a v takej situácii Veľká Británia nebude môcť zostať mimo a nečinne prihliadať, ako Nemecko rozdrví Francúzsko.“
Chuť vstúpiť do vojny neprejavovali ani britské noviny. Manchester Guardian napísal, že Manchesteru záleží na Belehrade asi toľko málo ako Belehradu na Manchestri.
Keď sa Poincaré vracal z Petrohradu na pevnine ho čakal vlak, ktorý ho mal odviesť do Paríža. V ňom sa ho minister pre verejné práce René Renoult opýtal, či je ešte možné diplomatické riešenie. Poincaré odpovedal: „Nie, žiadna dohoda nie je možná. Žiadne narovnanie nemôže byť dosiahnuté“.
Zároveň však svojich ruských spojencov upozorňovali, aby sa v predbežnej mobilizácii miernili tak, aby nevyprovokovali Nemecko napríklad rozmiestňovaním jednotiek na západnej hranici.
Clark situáciu v tábore Nemecka krátko pred vypuknutím vojny opisuje takto: Nemci verili, že k vojne nedôjde. Viliam II. písal Františkovi Jozefovi šiesteho júla, že „situácia sa vyjasní v priebehu jedného týždňa, pretože Srbsko ustúpi“.
Vojenské velenie podľa Clarka chcelo iba obmedzený lokálny konflikt. Náčelník generálneho štábu Helmuth von Moltke 13. júla napísal: „Rakúsko by urobilo najlepšie, keby porazilo Srbov a potom rýchlo uzavrelo mier,“ dúfajúc, že Viedeň dokončí úder ešte pred mobilizáciou Ruska.
„Rýchly fait accompli a potom byť priateľský voči Dohode – tak sa predsa dá vydržať taký náraz“. Sám bol na dovolenke v Karlových Varoch a vrátil sa z nej až 25. júla, teda iba tri dni pred vyhlásením vojny Rakúskom.
Nečinná bola aj nemecká spravodajská služba, ktorá nemonitorovala dianie na východnej hranici tak, ako by sa v čase takejto krízy predpokladalo. Keď si kaiser Viliam prečítal srbskú odpoveď na rakúske ultimátum, povedal: „to však popiera akúkoľvek nutnosť vojny“.
Tieto tvrdenia ostro kontrastujú s tvrdeniami Hastingsa, že Nemecko si brúsilo zuby na vojnový konflikt. Pravdou však je, cisár nedržal opraty udalostí v rukách. Dianie riadil kancelár Hollweg a ľudia okolo neho. Nemecký minister vojny Falkenhayn mal za to, aby sa v čase, keď Rusi vyhlásili čiastočnú mobilizáciu, teda 29. júla, vyhlásil stav bezprostredného nebezpečenstva vojny.
Naopak, kancelár Hollweg a náčelník generálneho štábu von Moltke chceli iba posilniť vojenskú prítomnosť na dôležitých dopravných uzloch. Viliam zrejme osciloval niekde medzi týmito dvomi rozhodnutiami. Nakoniec prevážil Hollwegov scenár. Až 31. júla, kedy z Petrohradu dorazila správa, že Rusko vyhlásilo všeobecnú mobilizáciu, cisár nariadil Falkenhaynovi, aby nariadil výnimočný stav, ktorý on presadzoval. Keď napokon Rusi odmietli odvolať mobilizáciu, Nemecko im 1. augusta vyhlásilo vojnu.
Najdôležitejším momentom celej krízy je podľa Hastingsa 23. júl, kedy Rakúsko oznámilo odhodlanie zničiť Srbsko a 24. júl, kedy Rusko začalo pripravovať svoju vojenskú odpoveď.
28. júla podpísal František Jozef na svojom písacom stole v cisárskej vile pštrosím perom vyhlásenie vojny Srbsku. V liste stálo: „Mojim národom! Bolo mojim najvrúcnejším prianím, aby roky z Božej milosti Mi ešte dopriate, mohol zasvätiť dielu mieru a uchránil Svoje národy pred ťažkými obeťami a bremenami vojny.
V rade Prozreteľnosti bolo inak rozhodnuté. Nekalosti protivníka plného nenávisti nútia Mňa, aby som na obranu cti mocnárstva, na ochranu jeho vážnosti a moci, k zabezpečení jeho dŕžavy po dlhých rokoch mieru chopil sa meča.“ Podľa Clarka však stále žila nádej, aby nedošlo k najhoršiemu. Počítalo sa iba s preventívnym úderom, po ktorom sa veci opäť urovnajú.
Ako vnímali oprávnenosť zásahu Rakúska proti Srbsku dohodové mocnosti?
Prekvapivo zaujímavé bolo sledovať reakciu Ruska, Francúzska a Veľkej Británie na rakúsky hnev voči Srbsku po atentáte. Všetky tri mocnosti nezdieľali názor monarchie, že balkánsky štát mal byť potrestaný.
Práve naopak, v Petrohrade a Paríži sa objavovali názory, ktoré tragédiu dávali za vinu Viedni a celé ultimátum Belehradu považovali za nehoráznosť či dokonca za zámienku k rozpútaniu vojny. Tieto štáty sčasti prijali argumentáciu Pašičovej vlády, že predsa celý štát nemôže niesť zodpovednosť za čin pár atentátnikov.
Kedy padla posledná šanca odvrátiť vojnu?
30. júla vyhlásilo Rusko všeobecnú mobilizáciu. Podľa Clarka patrila k „najzávažnejším rozhodnutiam celej júlovej krízy. Došlo k nej v čase, keď nemecká vláda ani nevyhlásila stav vojnového ohrozenia, čo bola obdoba ruského vyhlásenia vojnových príprav z 26. júla“.
Nemecko z vojenského hľadiska zostávalo v priebehu celej krízy „oázou pomerného kľudu“. Prečo ale Rusi vyhlásili mobilizáciu? Podľa Sazonova bolo hlavným faktorom rakúske vyhlásenie vojny Srbsku z 28. júla.
Rusi pritom iba pred niekoľkými dňami vyhlásili čiastočnú mobilizáciu zameranú iba proti Rakúsku, ktorá dávala Nemecku najavo, že s nimi nemá nič spoločné.
Sazonov vychádzal z toho, že neústupnosť Rakúska je dielom Nemecka. V tej dobe si boli tiež Rusi istí, že im príde na pomoc aj Británia. 29. júla písal kaiser Willy Nickymu, ako sa nemecký a ruský bratranec familiárne oslovovali, telegram, v ktorom stálo:
„Vojenské kroky podniknuté Ruskom, ktoré Rakúsko môže považovať za ohrozenie, samozrejme povedú ku katastrofe, ktorej sa obidvaja chceme vyhnúť, a ohrozí moje postavenie ako sprostredkovateľa, ktorého som sa ochotne ujal po vašom apely na moje priateľstvo a žiadosti o moju pomoc“.
Avšak v tej dobe boli už kocky hodené. Ďalším faktorom prispievajúcim k eskalácii bola chorobná podozrievavosť voči nepriateľom a takmer nemožné racionálne uvažovanie, ktoré nebolo možné vtesnať do prevažujúcich myšlienkových stereotypov. „Rusi podobne ako všetci ostatní, kto sa na kríze podieľali, mohli tvrdiť, že boli zatlačení chrbtom k múru,“ píše Clark.
Hastings zastáva názor, že po vyhlásení vojny Rakúska Srbsku, musela Dohoda zakročiť a vojna bola nevyhnutná, pretože jej nečinnosť by si v Nemecku vykladali ako bianko šek na ďalšie výboje.
„Hlasy, ktoré tvrdia, že sa vojne dalo zabrániť dokonca aj potom, čo Rakúsko vyhlásilo vojnu Srbsku, a ktoré kladú vinu Rusku za to, čo nasledovalo, vlastne naznačujú, že sa Rakúsku a jeho nemeckému spojencovi, malo dovoliť, aby si na Balkáne, v Belgicku a vlastne i naprieč Európou rinčaním zbraní presadili svoje.“
Nepomohla by podľa neho ani neutralita Veľkej Británie. „Autoritatívne a zištné plány Nemecka by sotva uspokojil triumf na bojových poliach. Cisárov režim nevstupoval s veľkolepými plánmi na svetovládu, avšak jeho vodcovia očakávali tučné zisky a vojnovú korisť. Tvrdenie podopiera tým, že nemeckí vojvodcovia mali takzvaný „nákupný zoznam“, v ktorom sa písalo, aké ciele chce Nemecko dosiahnuť.
„Cieľom vojny, je zaistiť nám záruky bezpečnosti od východu k západu, v dlhodobom výhľade, a to oslabením našich protivníkov“, zapísal si kancelár Bethmann-Hollweg. Aj tieto argumenty majú podľa Hastingsa dokázať, že Nemecko je zodpovedné za rozpútanie vojny.
Clark vyhráva
Podľa môjho názoru však jeho argumenty blednú v porovnaní s argumentami Clarka. Ten na celých 560 stranách dôkladne vydokladoval zložitosť a zároveň krehkosť prepleteného systému, ktorý sa po atentáte zrútil ako domček z karát.
Argumentuje, že viaceré kroky a reakcie nemeckých predstaviteľov tesne pred vypuknutím vojny vôbec nenaznačujú, že v Berlíne nedočkavo rinčali zbraňami. Clarkovi Námesačníci sa oprávnene dajú považovať za historický „masterpiece“.