Čoraz častejšie zažívam pri prechádzke Bratislavou pocit hanby. Keď sa pustím z Mierka dolu Poštovou ulicou, prvé podvedomé sklopenie zraku ma zastihne míňajúc bronzové figúry anorektických gymnastiek, sediacich -- pre mňa z pomerne nevysvetliteľných príčin -- na skateboarde a modeli poštovej schránky. Ďalšia vlna zahanbenia ma zaplavuje na Hlavnom námestí, kde v modeli strážnej búdky tupo stojí neznámy kovový vojak. O pár krokov ďalej intuitívne zrýchľujem tempo, obchádzajúc neforemnú postavu desivo vyškereného pána, ktorý má odkazovať k subtílnemu a prejemnenému bratislavskému maskotovi z počiatkov dvadsiateho storočia. Byť dieťaťom, asi by ma hororový úsmev v jeho tvári prenasledoval aj v snoch. Smerom pod Nový most ma vždy znova zarazí nezmyselne lokalizovaná ultragýčová "socha" legendárneho rozprávkara (pričom sa neviem dopátrať toho, v nadväznosti k akým súvislostiam stojí práve na tomto mieste...), ktorému medzičasom niekto stihol ukradnúť časť zverinca (múdro -- radšej speňažiť odvozom do zberu). K tejto "reprezentatívnej" vzorke "skvostov", vznikajúcich v poslednom čase v bratislavskom verejnom priestore, pribudol pred pár dňami ďalší -- kyborg z antikoru, bohužiaľ, myslený ako pocta jednej z najobľúbenejších nebohých osobností slovenského kultúrneho života. Socha je umelecké médium. A umenie -- zvlášť verejných priestorov -- má esteticky formovať cítenie ich obyvateľov. Zastávam názor, že ľudia by mali robiť to, čomu rozumejú. O tom, čo bude osadené na verejných bratislavských priestranstvách, zjavne rozhodujú najmenej vzdelaní v danej oblasti. Napríklad aj rôzni investori a sponzori, pre ktorých je "socha" vhodným médiom komerčného pútača. Bratislava sa pomaly, ale isto stáva karikatúrou, pripomínajúcou zábavný park. Smutno-zábavný.
Autorka je výtvarná kritička.
StoryEditor