Karlovarský festival sa tentokrát musel zaobísť bez podpory energetickej spoločnosti ČEZ. Umelecký riaditeľ karlovarskej prehliadky Karel Och si však kvôli tomu podľa svojich slov starosti robiť nemusel. Rozhovor s Karlom Ochom pre sobotňajšie vydanie Lidových novín viedol Marcel Kabát.
- Na slávnostnom otvorení festivalu prevzal Krištáľový glóbus Tim Robbins. V čom je pre vás jeho prínos svetovej kinematografii najzaujímavejší?
Tim Robbins patrí do skupiny hercov a režisérov, o ktorých návštevu sa snažíme roky. Je to ikonická tvár a zároveň človek, ktorý si veľmi šikovne budoval umeleckú kariéru. Často sme už v minulosti privítali hercov, ktorí si urobili výlety do réžie.
Bol to napríklad John Malkovich alebo Antonio Banderas, a preto sme radi, že môžeme Tima Robbinsa predstaviť nielen ako herca, známeho z Tajomnej rieky alebo Vykúpenia z väznice Shawshank, ale aj ako režiséra filmov, ako je u nás takmer nehraná politická satira Bob Roberts.
- V hlavnej súťaži je tento rok mnoho zaujímavých anotácií aj mien, ale tiež si nemožno nevšimnúť, že tradičné západné filmárske veľmoci ako Francúzsko alebo Taliansko sú zastúpené len v koprodukcií filmov z iných regiónov. Znamená to, že festival už rezignoval na to, že by získaval do súťaže kvalitné filmy zo Západu?
Nie, tak tomu úplne nie je. Samozrejme, určitú úlohu v tom zohráva aj istá premena vkusu, ku ktorej došlo v posledných piatich - šiestich rokoch v súvislosti s obmenou programového tímu.
My stále cestujeme do Londýna, do Paríža, do Mníchova pozerať sa na najnovšie produkty národných kinematografií týchto krajín, ale nakoniec človek zistí, že všetky festivaly idú po rovnakých filmoch, ktoré sú nejakým spôsobom povedzme menej konvenčné, trochu alternatívnejšie, novátorské a konkrétne napríklad pri Francúzsku väčšina týchto filmov končí v Cannes.
My ako áčkový festival potom samozrejme nemáme ambíciu brať do súťaže film, ktorý sa už hral inde. Britské filmy radšej čakajú na londýnsky filmový festival, ktorý má distribučný potenciál.
Z Nemecka sa nám tak raz za dva roky podarí získať solídny film. Všeobecne vzaté, festivaly majú v očiach producentov a agentov relevantnosť podľa teritória, na ktorom sa nachádzajú a ktoré pokrývajú.
V tomto ohľade sú Karlove Vary možno pre francúzsky film z marketingového hľadiska menej atraktívne, než je napríklad švajčiarske Locarno, ktoré pokrýva väčší región.
Ale samozrejme keď sa nám potom podarí dostať do Varov nejaký zaujímavý film aj z tohto teritória, tvorcovia prídu a zistia, že náš festival môže ponúknuť, aj keď napríklad v skromnejšej podobe, práve tie momenty, ktoré sú pre filmárov dôležité, ako je kinofilné spojenie s publikom, alebo zaujímavé tlačové ohlasy - vo Varoch je napríklad tradične silne prítomný magazín Variety.
- Veľa sa tento rok hovorí o početnej účasti českých filmov vo Varoch. Je to šťastná súhra okolností, alebo cítite prísľub akejsi dlhoočakávanej renesancie českého filmu?
To je otázka, na ktorú som pred pár rokmi odpovedal možno s väčším dôrazom, než som mal, a potom som sa niekde za pol roka dočítal, že som predpokladal ďalšiu českú novú vlnu, čo tak úplne nebolo.
My hodnotíme podľa toho, čo je nám ponúknuté, a to je zvyčajne takmer všetko z aktuálnej kolekcie nových filmov. Tento rok to bolo uspokojivé najmä v prípade mladých filmárov, ktorí v porovnaní so staršími kolegami mávajú výrazne viac napozeranú súčasnú európsku a svetovú tvorbu.
A pomerne zaujímavým spôsobom sa im darí tie skúsenosti spoločne s tým, čo sa naučili napríklad na FAMU alebo na akadémii Miroslava Ondříčka v Písku, do svojich filmov nejakým spôsobom preniesť.
Možno pri režisérovi súťažného filmu Domestik Adama Sedláka je úroveň remesla na to, že je to debutant, na pomerne vysokej úrovni a jeho sebaistota je v najlepšom slova zmysle ohromujúca.
Druhý zástupca českého filmu v hlavnej súťaži Olmo Omerzu je už roky cenený aj v zahraničí - debut v Berlíne, druhý film v San Sebastiane. Takže česká účasť v hlavnej súťaži je tento rok uspokojivá ako pre náš vkus, tak pre to, ako si myslíme, že tie filmy budú fungovať v zahraničí.
Medzi českými filmármi chýba komunitný duch
- Spomenuli ste remeslo, ale dá sa pri prichádzajúcej generácii českých filmárov nájsť tiež silná téma? Majú mladí českí filmári čo povedať?
To je vec, ktorú by som strašne rád zovšeobecnil, ale nemôžem, necítim to. Keď sa pozerám na študentské či absolventské filmy, niekedy mi tam chýba nejaký bezprostrednejší vzťah k realite, respektíve snaha ten vzťah nejakým spôsobom kinematograficky zobraziť.
Častokrát sú to aj veci, ktoré sú od tej reality dosť odstrihnuté. Ale aj to môže byť len dočasné a ako sa mení myslenie tvorcov a všeobecne mladých ľudí, tak dúfam, že sa to prejaví aj v budúcich filmoch.
Stále mi tam však vo väčšej miere chýba tiež niečo, čo som sledoval v zahraničnej kinematografii, ktorá napriek nedostatku finančných prostriedkov naraz produkovala množstvo zaujímavých snímok, ako často spomínané Grécko.
Tam som videl, že partia filmárov, ktorí boli kľúčoví pre renesanciu tamojšej kinematografie, boli ľudia, ktorí sa pravidelne stretávali, diskutovali o projektoch, vzájomne sa podporovali, produkovali si navzájom veci.
Keď sa podarí vytvoriť takého komunitného ducha, ktorý môže napríklad vzdialene pripomenúť československú novú vlnu, tak na základe nejakej zdieľanej spoločnej energie a diskusii je myslím väčšia pravdepodobnosť, že vznikne niečo, čo tú silnú tému mať bude.
- Členom hlavnej poroty karlovarského festivalu je tento rok dekan FAMU Zdeněk Holý, ktorého sa nedávno pokúsil akademický senát odvolať a vznikli okolo toho veľmi búrlivé diskusie. Jeho účasť v porote môže pôsobiť aj ako gesto festivalu na jeho podporu. Zamýšľali ste to tak?
Kdeže. My sme mu pozvanie poslali zhruba mesiac a pol predtým, než sa ten spor na FAMU ventiloval. Zdeňka Holého poznám roky, je súčasťou skupiny okolo časopisu Cinepur a vždy ma zaujímal jeho vkus.
Začal sa potom podieľať aj na tvorbe, má pomerne zásadný podiel napríklad na dokumente Danielov svet, ktorý bol na Berlinale. Samozrejme, že keď sa rozhorel spor na FAMU a začalo to byť radikálnejšie, tak nám napadlo, že asi toto rozhodnutie pozvať Zdeňka Holého do poroty vzbudí väčšiu pozornosť, než to býva pri porotcoch bežné, ale rozhodne sme necítili potrebu naše rozhodnutie meniť, pretože bolo založené na tom, že si vážime jeho profesijné kvality.
- Spor na FAMU ste museli pozorne sledovať aj preto, že ste členom jej umeleckej rady. Dialo sa tam z vášho pohľadu niečo naozaj zásadné pre budúcnosť českej kinematografie, alebo to bol skôr interný spor na pôde školy?
Asi to nemôže byť úplne interný spor, pretože sa to dotýka tuzemského filmového vzdelávania, je to naša najväčšia škola s veľkým renomé aj v zahraničí a jej výstupom by mali byť ľudia, ktorí vstúpia do určitej všeobecnej známosti a majú určitý vplyv.
My sme mali trochu nepríjemný pocit z tej radikálnosti, na ktorej to bolo všetko nesené. Celé to bolo zahalené do takého závoja negativity a istého vyrovnávania si účtov na základe vecí, ktoré človek, pokiaľ nie je každodenným návštevníkom tej "prekliatej" budovy, nemá šancu rozmotať.
Potom vlastne len tak predáva, ako kúpil: že sa o tomto človeku hovorí toto a tamtá katedra je zaseknutá a nekomunikuje s ostatnými. Pravda je, že Zdeněk Holý sa od okamihu, keď prišiel na FAMU, snažil tieto veci trochu zmeniť.
Mne bola sympatická jeho snaha zaviesť tam určitý poriadok a disciplínu, pretože to bola vec, ktorá podľa mňa dosť upadala. Samozrejme, aká bola aplikácia týchto noviniek v praxi, to už ja neposúdim, mnoho ľudí sa sťažuje na jeho prílišnú radikálnosť, v tom sa necítim na to, aby som to posudzoval.
Ale celé to bolo veľmi vyhrotené a neprispieva to k dobrej atmosfére v českom filme. Čas od času je asi potrebné vykonať nejakú revolúciu, ale tu som mal pocit, že to ešte nebolo úplne nutné a že by sa to dalo riešiť trošku pokojnejšie a tak, aby tým tá škola nebola ešte viac poškodená.
Keď sa na to pozriem očami niekoho mimo našej bubliny, tak sa naozaj škrabem na hlave a hovorím si, čo tam tí ľudia vykonávajú. Mali by to byť kultúrne elity a oni na seba podráždene štekajú a nie sú schopní to vyriešiť. Myslím, že do toho vstúpilo veľa osobných aspektov, ktoré sú vždy na škodu.
- Takže rozhodnutie rektora AMU Jana Hančila Zdeňka Holého nezrušiť, považujete v danej situácii za to najlepšie možné?
Je myslím veľmi správne.
Koniec spolupráce s ČEZ (České Energetické Závody)? Festival v ohrození nebol
- V turbulentnej situácii sa na jar ocitol aj karlovarský festival kvôli prekvapivému rozhodnutiu ČEZ nepokračovať v jeho podpore. Bolo vtedy nejaké obdobie, keď naozaj vážne hrozila kríza a napríklad aj výrazná redukcia programu?
Toto je samozrejme výsostné teritórium pánov Bartošku a Muchu (prezidenta festivalu a jeho výkonného riaditeľa - pozn. red.). Myslím si však, že aj tak to bol veľký šok pre chod festivalu, najmä po toľkých rokoch úzkej spolupráce.
Riešenie bolo aj vďaka skúsenosti spomínaných manažérov, nájdené veľmi rýchlo a myslím si, že festival v ohrození nebol.
- ČEZ svoje stiahnutie zdôvodnili hospodárskymi výsledkami, nie všetkým však pripadalo také vysvetlenie dostatočné a úplné. Chce sa vám to nejako komentovať?
Ťažko povedať, v tejto oblasti som laik. Ako sa hospodári v takýchto veľkých firmách, je pre mňa naozaj španielska dedina, takže sa zdráham o tom vôbec uvažovať.
Som rád, že pozícia programového oddelenia v rámci karlovarského festivalu je taká komfortná a je o nás tak dobre postarané, že sa o toto vôbec nemusím zaujímať. Takže nielenže sa mi to nechce komentovať, ale nechcem o tom ani premýšľať.
- Má byť festival, ako je ten karlovarský, skôr apolitický, alebo sa má snažiť svojou dramaturgiou výrazne zapojiť do verejnej debaty?
Určite nie je možné zostať úplne apolitický, najmä v dnešnej dobe, keď sú životy ľudí v najrôznejších smeroch toľko ovplyvňované ako lokálnymi udalosťami, tak aj dianím v zahraničí.
Ale tie veci sa dajú stále robiť s vedomím toho, že filmové kvality programu sú to kľúčové. Nemusia sa propagovať žiadne politické tézy, žiadne hnutia a žiadne smery, ale stále v programe môže byť prítomné niečo viac než intímne príbehy jedincov v rámci rodín, môže tam rezonovať téma utečencov a tak ďalej, ako to bolo napríklad v minulom roku. Festival by nemal byť apolitický, ale možno to robiť elegantne.
- Keby ste mali odporučiť tri filmy, ktoré by si diváci vo Varoch tento rok naozaj nemali nechať ujsť...
Začnem svojím obľúbeným filmom z Cannes Border, v češtine Tina a Vore, ktorý nakrútil iránsky tvorca usadený vo Švédsku, Ali Abbasi. Je mimoriadne originálny, čo je kvalita pre festivalového dramaturga nadmieru cenná, keď po všetkých tých desiatkach a stovkách filmov uvidí snímku, ktorá ho prekvapí v každej ďalšej scéne.
Toto je film o žene, ktorá vyzerá trochu ako zviera, pracuje ako policajtka na hranici a má takú špeciálnu vlastnosť, že dokáže nosom vycítiť ľudské pocity. V určitej chvíli sa v jej živote objaví muž, ktorý je podobný ako ona a má rovnaké vlastnosti.
A to je ešte len začiatok filmu, ktorý sa rozbehne do úplne nepredvídateľných končín a v Cannes po zásluhe vyhral v sekcii Un certain regard. Z dokumentov by som určite zmienil portrét Orsona Wellesa, ktorý natočil Mark Cousins, ktorý je zároveň členom našej tohtoročnej hlavnej poroty.
Človek by povedal, že o Wellesovi vzniklo už toľko filmov a kníh, že ho nemožno predstaviť nejakým novým spôsobom, ale to práve film Očami Orsona Wellesa dokázal.
Cousins na to ide cez obrazy a kresby Orsona Wellesa, ktorých za jeho život vznikli tisíce. A ako tretí nemôžem nespomenúť český film Šimona Šafránka King Skate.
Dokument o histórii skateboardingu v Československu 70. a 80. rokov ukazuje, aké to je, žiť v politickej neslobode a vytvoriť si v rámci toho určitý ostrovček voľnosti. To je film, ktorý presne pasuje do atmosféry Varov a zároveň by mohol mať neskôr úspech aj v kinách.