Film to ako najmladší z tradičných umeleckých druhov nikdy nemal ľahké. Rozpráva príbehy, a tých je len obmedzený počet. Schéma zostáva, menia sa len rekvizity. Všetky príbehy, čo za niečo stoja, vraj už aj tak boli dávno povedané, napísané, zahrané, namaľované. Vymyslieť originálny príbeh je takmer nemožné, preto sa variujú zápletky, konštruujú bizarné ozvláštnenia. A ak sa aj náhodou nejaký originálny príbeh objaví, neznamená to automaticky, že sa bude páčiť aj divákom. Ak sa tvorca snaží o umeleckú výpoveď, je to vcelku jedno, ak sa však snaží predovšetkým o zábavu a komerčný úspech, nemá veľmi na výber -- originalita musí ísť bokom. Je teda pochopiteľné, že film recykluje viac ako tradičné umelecké druhy a hollywoodsky film zvlášť.
Ak sa triezvym okom pozrieme na komerčnú kinematografiu dneška a budeme hľadať originalitu príbehu či námetu, nenájdeme jej mnoho. V Hollywoode je vzácnejšia ako vkus v dome Mojsejovcov. Je len málo filmových scenárov, ktoré pre film nerecyklujú románový bestseller, divadelnú hru, muzikál, seriál, skutočnú udalosť, historickú udalosť, mýtus, správu z čiernej kroniky, komiks, videohru či dokonca atrakciu z Disneylandu. Tento, asi najrozšírenejší spôsob recyklácie, je s filmom spätý tak bytostne, že ho ako recykláciu vlastne nikto nevníma, skôr ho poznáme ako adaptáciu. Príbeh, či aspoň jeho kostra, zväčša zostáva, postavy tiež, mení sa len jazyk a výrazové prostriedky, akými je vyrozprávaný.
Iný druh filmovej recyklácie sa skrýva pod označením remake a tentoraz už je to recyklácia, ktorú nemožno spochybniť. Remake je totiž znovunakrútením scenára, ktorý už má svoju filmovú podobu. Najväčšou devízou a zároveň najväčším prekliatím remaku je, že aby mal zmysel, musí sa snažiť byť aspoň troška iný ako originál. Lepší, vydarenejší, dramatickejší, akčnejší, smutnejší, skrátka iný. Keďže sa však remaky nakrúcajú hlavne pri filmoch, ktoré sú čímsi výnimočné, nakrútiť vydarený remake vôbec nie je jednoduché a zväčša to dopadá tragicky. Za jeden z najvydarenejších pokusov môžeme považovať americký triler Mys hrôzy (1992), remake rovnomenného filmu z roku 1962, v ktorom sa jeho tvorcom podarilo povýšiť obyčajný čiernobiely príbeh o zločine a treste na skutočnú drámu o podstate morálky.
Remake sa občas dotýka aj umelecky náročnejších filmov, a to vtedy, ak sa producentom zdá, že príbeh je dosť silný a dosť pochopiteľný aj pre priemerného návštevníka multiplexu. Stalo sa to napríklad filmu rešpektovaného nemeckého režiséra Wima Wendersa Nebo nad Berlínom z roku 1987. Jeho remake Mesto anjelov vzniklo v roku 1998 a kvalitou sa svojej predlohe nepriblížilo ani len na dohľad. Osobitnou kategóriou remakov sú americké verzie francúzskych filmových hitov, jeden ako druhý sú žalostnými filmami, v ktorých z čara predlôh nezostalo nič. Hollywoodskym producentom akoby sa zdalo, že je zbytočné kupovať do distribúcie film, ktorý si môžu nakrútiť doma a po svojom. Všetko by bolo v poriadku, ak by sa potom tieto americké paškvily neobjavovali aj u nás.
Hollywoodska recyklácia by nebola kompletná, ak by sme nespomenuli ten jej druh, ktorý sa snaží recyklovať nie príbeh, ale filmový jazyk, či -- pre svoju dobu typické -- výrazové prostriedky. Formálne veľmi zaujímavým príkladom je remake klasického Hitchcockovho Psycha (1960) z roku 1998. Totožný je príbeh aj názov, ale rovnaké sú aj rozvrhnutia scén či uhly pohľadu kamery. Ten film skrátka vyzerá úplne rovnako, len v ňom hrajú iní herci a prostredie je modernejšie. Napriek tomu nie je divácky vydarený, chýba mu totiž duša, čosi, čo sa recyklovať nedá.