Pršať prestalo pred dvoma dňami. Ťažké oblaky viseli bez pohybu nad Prahou. Policajné hliadky prechádzali ulicami Karlína, z ktorého sa mala stať zakázaná zóna. Ticho rezala ostrá siréna ako z vojnového filmu, prerušovaná výzvami na opustenie domov. Poslední obyvatelia odchádzali peši smerom k Invalidovni. Hodil som si tašku na rameno, zobral zubnú kefku, doklady a psa. Len nutné veci, presne podľa inštrukcií. K dverám redakcie som ešte nanosil niekoľko vriec s pieskom. Spoliehal som sa na vtedajšie oficiálne uistenie, že do ulíc hlavného mesta natečie maximálne niekoľko čísiel vody. Karlín sa však čoskoro kúpal v trojmetrovej hĺbke. Redakcia môjho vydavateľstva, celý archív aj knihy, rovnako ako prízemný byt vo vedľajšom vchode boli kompletne zničené.
Spomínam si, že som neskôr stál na terase reštaurácie Expo a pozoroval špinavú vltavskú vodu, ako pod mostnými oblúkmi pomaly klesá. V tej chvíli som už tušil, že som stratil všetko. A práve vtedy mi napadlo, že možno nestojím na Letnej, ale na palube zaoceánskeho parníka. Nie som vydavateľ, ale emigrant s taškou a so psom, nečakám, čo mi zostane a čo sa zachráni, ale teším sa, keď ma loď vypľuje na breh a ja začnem znova. Nepozerám sa dozadu, dívam sa dopredu a prijímam šancu -- síce trochu nedobrovoľne -- začať nový život.
Všetko, čo som vtedy pred štyrmi rokmi z bahna vyhrabal, usušil a skryl na pamiatku, sa zmestilo do škatule od topánok. Zahodil som sentiment a smútok a rozhodol som sa vydavateľstvo Labyrint založiť znovu na novej adrese. Niekedy si na to musím spomenúť. Pretože skúsenosti a sny žiadna voda neodnesie.
Autor je šéfredaktor kultúrnej revue Labyrint.
StoryEditor