Hystéria v Inchebe

Bratislava - Incheba Expo Aréna sa v nedeľu premenila na vriaci kotol. Steny sa otriasali od jačania a skandovania. Dievčatá dupali, plakali alebo sa už len triasli a hypnotizovali pódium. Niektoré už od piatej ráno čakali, kedy uvidia naživo svoje idoly. Kedy uvidia Tokio Hotel.
Chceme ísť dnu!
V súčasnosti asi najpopulárnejšia nemecká skupina zavítala do Bratislavy v rámci svojho európskeho turné, ktoré s dvojtýždenným oneskorením odštartovala 3. apríla v Prahe. Koncert sa uskutočnil priamo na veľkonočnú nedeľu, ani to však nezabránilo fanúšičkám (a najmä ich rodičom) pricestovať do hlavného mesta z celého Slovenska.
V nákupnom centre blízko Incheby sa už niekoľko hodín pred koncertom prechádzali dievčatá v čiernych tričkách, sieťovaných pančuchách, s načierno nalakovanými nechtami či fixkou na rukách napísanými nápismi Tokio Hotel alebo I love Bill. Ich hustota sa smerom k vstupnej bráne Incheby stupňovala a priamo pred ňou sa už tlačila masa dievčat kričiaca jediné: My chceme ísť dnu! Ochrankári však boli neúprosní a brány otvorili až o pol šiestej. Začal sa boj o najlepšie miesto pod pódiom a intenzívny tréning hlasiviek.
Schrei, Schrei, Schrei
Doslova šialenstvo a naozajstná tokiománia sa rozpútali s úderom 19. hodiny, keď sa ozvali tóny prvej skladby. Človek by neveril, aký vreskot dokážu spustiť 10- až 14-ročné dievčatá. A do akých výšok a hlasitosti ho dokážu vystupňovať po tom, čo sa na celkom efektnom, no najmä účelovom pódiu, objaví spevák Bill. Mladík s dievčenskými rysmi, čiernobielymi nalakovanými nechtami, natupírovanými vlasmi a piercingom v jazyku jednoznačne ovládol celý večer a publikum kričalo, tak ako on pískal. Teda spieval. Stačilo, aby pohol rukou, viac sa usmial či strekol do publika trocha minerálky a v hale sa spustila hystéria. Tá najväčšia však prepukla pri známych hitoch ako Durch den Monsum, Leb Die Sekunde či Schrei. Väčšina detí však bez problémov odspievala spolu s Tokio Hotel aj piesne z ich najnovšieho albumu Zimmer 483. Billovi, ktorý medzi piesňami rozprával iba po nemecky, však veľmi asi nerozumeli. Neprekáža. Stačilo, ak vládali kričať a vytvoriť ilúziu, že inak nezaplnená hala praská vo švíkoch.
Slušná šou
Násťroční fanúšikovia na koncerty nechodia asi kvôli kvalitnému hudobnému zážitku. Čo je v prípade Tokio Hotel aj trochu škoda. Ak by trochu stíchli, bolo aj celkom čo počúvať. Bill dokázal bez problémov a prekvapivo čisto odspievať v kuse takmer 80 minút, Tom, Gustav a Goerge svojím hraním takisto nezaostávali. Príjemným spestrením bol predovšetkým očakávaný prídavok - akustické vystúpenie v podaní bratov Billa a Toma. Potom ešte rozlúčka s celou kapelou, pár lesklých konfiet na záver, bubenícke paličky odhodené do publika a očarené fanúšičky mohli spokojne opustiť halu, pred ktorou ich už čakal zástup rodičov.
Tokio Hotel priniesli do Bratislavy slušnú šou, ktorej síce miestami ešte chýbal razantnejší a presvedčivejší náboj, no fanúšikov určite nesklamala a hudobným kritikom (ak tam náhodou nejakí zablúdili) zas nedovolí nemeckých mladíkov úplne rozniesť v zuboch.