Po dlhom pôstnom období, počas ktorého podvyživená filmárska obec už obhrýzla všetky suché kôrky, prichádza do našich kín nový slovenský film s lákavým názvom Rozhovor s nepriateľom. Písať o filme, ktorý som nevidel, chce istú dávku odvahy, ale v tomto prípade som netolerantne nechal stáť zodpovednosť pred dverami. Nechcem totiž písať o filme, ale o autorovi literárnej predlohy, o polozabudnutom slovenskom spisovateľovi, dramatikovi a filmovom režisérovi Leopoldovi Laholovi. Rodák z Oravy zapustil korene v predvojnovej Bratislave, písal poéziu, prózu a divadelné hry. V období Tisovho slovenského štátu prešiel pracovnými tábormi a po vypuknutí povstania bojoval proti nemeckým votrelcom -- jeho mama a mladší brat navždy zmizli v osvienčimskom koncentračnom tábore. Po skončení 2. svetovej vojny pokračoval v písaní a v roku 1948 odišiel do emigrácie. Keď o dvadsať rokov neskôr vyšiel súbor jeho poviedok pod názvom Posledná vec, literárna kritika nešetrila chválou a nazvala Laholu prvým existencialistom v slovenskej literatúre. V tom istom čase dokončoval Lahola na Kolibe svoj posledný film -- Sladký čas Kalimagdory. V priebehu dokončovacích prác náhle zomrel na zlyhanie srdca... V roku 1994 som bol spolueditorom a vydavateľom druhého vydania poviedok Posledná vec, ktoré si slovenskí literárni kritici a slovenská čitateľská obec prakticky ani nevšimli. Postavy jeho próz a divadelných hier "nevrastajú do hrdinstva, nepatetizujú a netragizujú, prosto sú" -- napísal kedysi Laholov priateľ Juraj Špitzer. Neviem, či bude film Rozhovor s nepriateľom úspešný. Či "zaujme" masy flegmatických konzumentov celebritnej slovenskej smotánky. Jedno je však isté: polozabudnutý slovenský spisovateľ európskeho formátu zostane pravdepodobne aj naďalej v tieni vydretých netalentov. V októbri 1991 udelil prezident republiky Václav Havel Leopoldovi Laholovi in memoriam rad T. G. Masaryka. Nemal ho kto prevziať...